Kniha An-24 nedoletel: recenzie

Kniha An-24 nedoletel: recenzie

Na publikáciu An-24 nedoletel, ktorú vydala Vojenská podporná nadácia v novembri  2016, bolo publikovaných v médiách viacero pozitívnych recenzií (napr. Slovenka, Záhorák,  Slovenský rozhlas, Malacký hlas a pod.).  V Knihárni internetového portálu Slovo bola publikácia zaradená v januári 2017 medzi tri top odporúčané knihy: (http://noveslovo.sk/c/Kniharen_januar_20172).

Najrozsiahlejšiu recenziu vydal Literárny týždenník v dvojčísle 3-4 / 2017. Jej autorom je Ľuboš Jurík, renomovaný spisovateľ literatúry faktu a novinár, držiteľ Krištáľového krídla a desiatok ďalších ocenení, autor vaše dvoch desiatok kníh. Recenziu prinášame v plnom znení:

AN-24 NEDOLETEL

Pavol Vitko, Miroslav Minár a Jozef Žiak

Bratislava: Vojenská podporná nadácie, 2016, 1. vyd. ISBN 9788097219000

 

Pamätník obrovskej leteckej tragédie a osudov vojakov

ĽUBOŠ JURÍK

Pri maďarskej obci Hejce, na vrcholci kopca Borsó, neďaleko slovensko-maďarských hraníc, len pár kilometrov od košického letiska, 19. januára 2006 havarovalo slovenské vojenské lietadlo AN-24, ktoré viezlo vojakov vracajúcich sa z misie v Kosove. Pri tejto tragédii zahynulo 42 ľudí. Táto udalosť traumatizovala spoločnosť, veď to bola jedna z najväčších katastrof, ktorá postihla Ozbrojené sily Slovenskej republiky od čias samostatnosti.

Po havárii lietadla sa začalo dôkladné vyšetrovanie, ale ako to už pri udalostiach takéhoto rozsahu a celospoločenskej závažnosti býva, vznikali okrem oficiálnych verzií vyšetrovateľov aj rôzne dohady a špekulácie: Prečo An-24 nedoletel? Prečo lietadlo len zopár kilometrov od košického letiska havarovalo? Bola to chyba pilotov, zlý technický stav lietadla – ktoré, mimochodom, už zďaleka nevyhovovalo moderným štandardom – boli to poveternostné podmienky, alebo len zhoda nešťastných náhod? Letecké havárie sú, žiaľ, pomerne častým javom, no zakaždým vyvolávajú silné emócie. Občania Slovenskej republiky nie sú, našťastie, vystavení akútnym a globálnym nebezpečenstvám, preto podobné nehody vyvolávajú nielen množstvo otázok, ale aj legitímne diskusie o úlohe našej armády v rámci aliancie NATO a pri jej pomoci v krízových oblastiach sveta. Je to namieste tým skôr, že práve naša armáda si dlhodobo udržiava najväčšiu mieru dôveryhodnosti v spoločnosti. A tiež si treba klásť otázky: Kto sú tí odvážni muži a ženy, ktorí reálne riskujú svoje životy za bezpečnosť ľudí v ohrozenom svete? Aké majú plány, osudy, rodiny, čo ich motivovalo, aby išli do služieb armády a vedome riskovali svoje životy?

Pavol Vitko, ktorý ťažiskovo stál za procesom tvorby uvedenej knihy a je aj jej zostavovateľom, je novinár, publicista a autor literatúry faktu, ktorý sa dlhodobo venuje problematike armády, bezpečnostnej situácii vo svete, vojnovým oblastiam a konfliktom. Či už v 90-tych rokoch ako redaktor Pravdy, no najmä ako šéfredaktor mesačníka Obrana. Ako novinár bol viackrát na miestach, ktoré sú vo vojnovom stave: Afganistan, Irak, Sýria, Sierra Leone, Eritrea, Balkán či Kaukaz. Pri písaní a zostavovaní knihy AN-24 nedoletel si zvolil premyslený kompozičný postup: využil svoje bohaté skúsenosti a zážitky, aby v prvej časti aj s kolegom Jozefom Žiakom predstavili prostredníctvom príbehov ľudí, ktorí boli v čase tragédie na palube lietadla. Sú to zároveň krátke životopisné medailóny, črty a charakteristiky, rozhovory a výstižné postrehy. Pred čitateľom defilujú zdanlivo jednoduché príbehy, ktoré však skrývajú nielen ľudské osudy, ale aj nečakané napätie (Rozbitá kávová šálka ako zlá predtucha, Viem, že tam hore si na synov hrdý, Alex! Posledný telefonát: V noci prídem domov, Manžel jej chystal róbu na ples, Keď číslo v mobile zostáva nezrušené, Posledná esemeska: Sedím v lietadle, hádam doletím a i.) Do tejto kompozície sú zahrnuté aj autentické denníky neskorších obetí havárie, ich spomienky na pôsobenie v misiách, ale najmä spomienky pozostalých, členov rodiny, priateľov, spolubojovníkov. Náhle sa pred nami odhaľuje náročný vojenský život, zodpovednosť k službe, k rodine, k armáde. Potreba a pocity ľudského šťastia, rodinného tepla, vzťahu k partnerom i k deťom sa vyvažujú skúsenosťami a zážitkami z mnohých vojenských misií, nevyhnutnými rizikami pri armáde až dobrodružného charakteru. Takéto striedanie obrazov – osobné a profesionálne – vytvára plastický čitateľský dojem z prečítaného a ten sa stáva uveriteľný a presvedčivý. Pritom ani v jednom prípade neskĺzol Pavol Vitko a jeho kolegovia do lacnej sentimentality či povrchnosti; svoje črty a príbehy stavajú na autentických výpovediach. O to viac, že zostavovateľ v lete 2005 so slovenskými vojakmi vyslanými do operácie KFOR v rámci rotácie č. 7 strávil v Kosove reportážny týždeň.  S viacerými z nich sa stihol spriateliť a dohodli sa, že po ich návrate sa stretnú na Slovensku, hoci aj pri pohári vína. Od 19. januára 2006 však chodí len na ich hroby.

Vzácna je kapitola (má dve časti) s názvom Martin Farkaš: príbeh, svedectvo, posolstvo. Ako je známe, major – v tom čas poručík – Martin Farkaš ako jediný z pasažierov prežil pád lietadla. Na prvý pohľad autor na úvodných stranách života tohto dôstojníka neopisuje nič výnimočné: osud absolventa, ktorý sa rozhodol pre Akadémiu ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši a vo funkcii poručíka pomerne rýchlo začal pracovať ako náčelník finančnej služby vo viacerých posádkach. Až prišla ponuka nastúpiť ako „financmajster“ k slovenskej jednotke KFOR do Kosova. Na takomto mieste sa pre vybraných dôstojníkov a vojakov vyžaduje nielen čestnosť a svedomitosť, oddanosť armáde a vlasti, ale aj nemalá miera odvahy: je to predsa len riziková oblasť, kde dodnes prevláda etnické napätie a ešte v minulom desaťročí tam ozbrojené zrážky či konflikty neboli žiadnou zriedkavosťou. Čitateľ má vďaka tomuto jedinečnému svedectvu možnosť nahliadnuť do života, režimu a zákulisia jednotky KFOR, ktorá pri udržiavaní mieru a pokoja, no aj pri ochrane srbskej menšiny, musela v Kosove čeliť rôznym bezpečnostným nástrahám. Bez pátosu a zveličovania sú takmer detailne opísané povinnosti slovenských členov KFOR, ich aktivity, ale aj každodenné – takpovediac – mimopracovné záujmy, teda činnosť po službe, vo voľnom čase. Nechýbajú ani opisy humorných situácií, ktoré sú dôsledkom nielen samotnej ľudskej podstaty vojakov, ich povahy a charakterov, ale sú aj akousi podvedomou reakciou na napätie, ktoré bolo takmer permanentne prítomné počas ich pôsobenia v misii. Skrátka – zasvätený autor a spoluautori čitateľovi autenticky sprostredkujú vzácne svedectvo o málo známej, no o to dôležitejšej sociálnej vrstve našej spoločnosti – o vojakoch, v tomto prípade pôsobiacich v zahraničnej misii. Do tejto kompozície sú zahrnuté aj autentické denníky neskorších obetí havárie, ich spomienky na pôsobenie v misiách a následne aj spomienky pozostalých, členov rodiny, priateľov, spolubojovníkov.

Medzi prvou a druhou časťou spomienok Martina Farkaša sú kompozične aj faktograficky mimoriadne zaujímavé krátke profily každého jedného člena posádky, vrátane emotívnych odkazov pozostalých, ktoré trojica skúsených vojenských novinárov Pavol Vitko, Miroslav Minár a Jozef Žiak nazvali Pozdrav do Neba. V profiloch sa čitateľ zoznamuje s osobnou aj profesionálnou dráhou členov jednotky KFOR, ktorá našla smrť v havarovanom lietadle. Krátka modlitbička či bolestný výdych ako ozajstný Pozdrav do Neba napísaný pozostalými odkrýva hlboký smútok tých, ktorým tragédia zobrala najbližších; niekedy sa tieto „odkazy“ čítajú len s veľkým sebazaprením. Pritom ani v týchto pozdravoch necítiť pátos, len bytostný smútok vyjadrený jednoduchými slovami. Aj Pozdravy do neba ilustrujú fotografie padlých – aj počas vojenskej služby, no aj s ich rodinami či pri ich záľubách.

Ako čítanie z dobrodružného románu pôsobí druhá časť výpovede Martina Farkaša, ktorý detailne a so všetkou hrôzou a beznádejou opisuje prvé chvíle po havárii. Ozaj mrazivé čítanie, ako bola mrazivá noc (mínus 15 stupňov), keď lietadlo havarovalo. Pavol Vitko spracoval túto udalosť so všetkou dôslednosťou, vyhýbal sa nepodstatným detailom, no celok je natoľko presvedčivý, akoby písal scenár katastrofického filmu. Na rozdiel od vymyslených scenárov tu však nebolo treba nič vymýšľať, len verne, poctivo a so zmyslom pre fakty zachytiť okolnosti havárie. V tomto prípade predovšetkým do detailu prerozprávané prostredníctvom zážitkov, pocitov a činov jediného priameho svedka – Martina Farkaša. To presahuje v podstate až do roku 2015, kedy Martin rozpráva o svojom liečení, návrate do armády, rozvode i svojom šťastí v novom manželstve. V tejto súvislosti priam neuveriteľne vyznieva obvinenie jedného z „priateľov“ Martina Farkaša, že sa dal podplatiť, aby zamlčal niektoré okolnosti havárie… Vraj mal dostať „držubné“. Dôstojník potom veľmi krátko opisuje, ako túto situáciu vyriešil. Tomu, kto ju šíril, a kto sa tváril predtým ako priateľ, dal jednu po hube… Pri opise ťažkých situácií však prináša spomienky aj na svetlé dni a o tom, že je to „húžva“ chlap, ktorý sa musel a dokázal vyrovnať s najstrašnejšou situáciu v živote, svedčí aj skutočnosť, že po Hejcoch už bol na ďalšej misii v Afganistane a teraz slúži v Bosne a Hercegovine.

Aj keď je kniha AN-24 postavená predovšetkým na osudoch padlých, príbehoch ich rodín a rozprávaní Martina Farkaša, autori sa na niekoľkých stranách venujú aj záverom vyšetrovacej komisie, ktorá skúmala príčiny havárie lietadla AN-24. Je zrejmé, že nie sú priaznivci konšpirácií a neprezentujú rôzne fámy a nepodložené tvrdenia. Šéfa vyšetrovacej komisie plukovníka Zdena Bielika, skúseného pilota, ktorý sa sám dva razy „pozrel smrti do očí“, keď sa musel katapultovať z bojového lietadla, spoluautor Miroslav Minár prezentuje ako statočného človeka, ktorý je sám o sebe zárukou snahy o objektívne vyšetrenie tragickej udalosti. Tu rozhodne treba spomenúť neobyčajne vysokú mieru solidarity, obetavosti a empatie obyvateľov maďarskej obce Hejce, (ale aj, pochopiteľne, záchranárskych zložiek), ktorí boli prví na mieste havárie a vyvinuli maximálne úsilie, aby – v rámci danej situácie – pomohli pri identifikácii miesta nešťastia a aj neskôr sa snažili pomáhať, ako to bolo možné. Je to nepochybne akt ľudskej spolupatričnosti, ktorá tentoraz doslova prekračuje hranice štátov a hranice národov.

Vysokú profesionalitu spracovania knižnej publikácie dokazuje aj vyše pol tisícky fotografií. Bohatá obrazová dokumentácia je nielen pri každom profile člena jednotky KFOR alebo posádky lietadla, ktorá zahynula pri havárii AN-24, ale aj vo všetkých ďalších kapitolách, čo len zvýrazňuje dôveryhodnosť diela. Pavol Vitko ako zostavovateľ pri tvorbe knihy využil aj ilustrácie od autora, ktorý je známy skôr ako kazateľ – od Daniela Pastirčáka. Každú z deviatich kapitol uvádzajú aj verše,  najčastejšie sú to pôsobivé úryvky zo zbierky Pavučina bytia od Jozefa Leikerta, ktoré umocňujú celkovú emotívnu rovinu knihy.

Kniha tohto typu literatúry faktu a tejto kvality je na slovenskom knižnom trhu – napriek  bohatej ponuke domácej i zahraničnej produkcie – predsa len výnimočná. Je a bude pamätníkom obrovskej leteckej tragédie, pamätníkom osudov vojakov, ktorí reprezentovali našu krajinu, svojou službou udržiavali mier a napĺňali európske civilizačné hodnoty. Kniha je aj vyjadrením úcty ich rodinám. A, pravdaže, je aj vysvedčením vysokej profesionality autora a spoluautorov.

 

ĽUBOŠ JURÍK