DRUHÝ ZÁZRAK SA NEKONAL – POMÔŽME ASPOŇ MY
„Rok 2024 mal byť pre nás jedným z najkrajších rokov v našom živote. Mala sa nám narodiť naša druhá princezná. Avšak všetko sa zmenilo koncom júla, kedy náš tatino musel ísť do Trnavy na pohotovosť, lebo nevedel poriadne dýchať,“ opísala vo svojom liste Vojenskej podpornej nadácii pani Veronika Pobočková začiatok ťaživej situácie ich rodiny, ktorej najťažším dňom bol 21. január 2025, kedy jej manžel zomrel.
Vojak 2. stupňa Jaroslav Poboček mal 25 rokov, keď v roku 2005 vstúpil do Ozbrojených síl SR. Zo vtedy Ženijného práporu Sereď ho v rokoch 2007 a 2010 vždy na dvanásť mesiacov vyslali do misie UNFICYP na Cyprus. V roku 2014 z vojska odišiel v hodnosti slobodník skôr, ako očakával. Aj pre neho to však vtedy bola prijateľnejšia cesta. No v útvare mu ostalo veľa kamarátov. Vždy ho mali za priateľského a férového kolegu – a spoločne udržiavali svoje priateľstvo aj ponad kasárenský plot. Aj preto ho na jeho poslednej ceste bolo vyprevadiť tak veľa seredských ženistov. A aj preto práve oni oslovili ako prví Vojenskú podpornú nadáciu – a prostredníctvom nej vojakov ozbrojených síl a zamestnancov rezortu obrany, o pomoc pre jeho rodinu. Naozaj ju potrebujú. O to viac, že sa na ňu nevzťahujú sociálne výhody rodiny po vojakovi v aktívnej službe.
Slobodník v zálohe Jaroslav Poboček v ostatných rokoch pracoval ako vodič a s rodinou žili v Pate. Veľmi sa tešili, keď k ich predškoláčke Izabelke mala pribudnúť dcérka Zaira. Pani Pobočková sa v svojom liste vrátila o pol roka späť: „Bola som v poslednom mesiaci tehotenstva. Z ARA v Trnave nám volali, že sa mu opäť pohoršilo, že mu zistili autoimunitné ochorenie vaskulitída. Z pľúcnych ciev mu odsávali krv. V ten večer sa mi zrútil celý svet. Doma som mala 5 ročnú dcérku, ktorá sa stále pýtala na tatinka, kedy príde domov. Museli ho resuscitovať a previezli ho do Banskej Bystrice na mimotelovú pľúcnu ventiláciu, čo bol jediný spôsob ako mu pomôcť. Pri živote ho držali len prístroje, na ktoré bol napojený. Odchádzali mu všetky dôležité orgány…“
Zdalo sa, že pomôcť môže iba zázrak. „Tatinko bojoval zo všetkých síl. Dcérka Izabelka mu nahrávala hlasovky, ktoré som mu na návštevách púšťala. Moja mama s bratom chodili za ním každý deň, aj keď ja už som nemohla. Opakovali mu, že musí bojovať, že má pre koho. Keď sa nám 22. augusta narodila dcérka, manžel už bol pri plnom vedomí…
Bolo to ako zázrak. Keď ho po pár týždňoch pustili domov, vedel si už sadnúť najesť sa a prezliecť. Bolo to obrovské víťazstvo a nádej. Nasledovalo ďalšie liečenie a rehabilitácie. Slobodník Jaroslav Poboček bojoval za svoj život a za to, aby ich rodina žila spolu, ako najlepšie vedel. Lenže situácia sa zhoršila tesne po Novom roku.
„Nemal silu mi ani odpisovať na sms. Keď mi lekárka povedala, aby som sa s ním prišla rozlúčiť, pretože operácia môže dopadnúť hocako, to bola pre mňa ako manželku a matku našich deti najhoršia návšteva. Iba ak by sa stal druhý zázrak… On pritom o svojom zdravotnom stave vedel málo. Len to, že bo budú operovať, pričom ho nič nebolelo. Ešte mi povedal že nech mu poškrabkám chrbát, lebo ho svrbí a upokojoval ma aby som neplakala že všetko bude dobre…“
Po umelom spánku mala nasledovať ďalšia operácia, ale 21. januára 2025 nad ránom museli lekári pani Veronike Pobočkovej oznámiť, že choroba bola silnejšia…
Slobodník v zálohe Jaroslav Poboček, vojnový veterán, nositeľ medailí Za službu v mierových pozorovateľských misiách – II. aj I. stupňa a ďalších ocenení, si zaslúži našu úctu – a jeho rodina našu pomoc.
Prosíme – pomôžme
Pomôcť môžeme na čísle účtu: SK41 7500 0000 0040 2207 2492
nrtm. Jozef Blaho Ing. Milan Gajdoš, pplk v.v
veliaci poddôstojník správca Vojenskej podpornej nadácie
901. Ženijný prápor Sereď
