Podpredseda vlády a minister obrany SR Robert Kaliňák udelil Pamätný kríž vojnového veterána Františkovi Švidraňovi, 103 ročnému priamemu účastníkovi Slovenského národného povstania. V Sliači, 13. novembra pri príležitosti Dňa vojnových veteránov, mu vyznamenanie v ministrovom mene odovzdal vedúci oddelenia starostlivosti o vojnových veteránov a vojenských dôchodcov MO SR Richard Zimányi.
Správca vojenskej podpornej nadácie Milan Gajdoš zároveň odovzdal veteránovi Františkovi Švidraňovi symbolickú materiálnu podporu, ktorú nadácia pre žijúcich veteránov protifašistického odboja zorganizovala tento rok už druhý raz. Ťažiskovo bola zostavená z dobrovoľných príspevkov vojakov a ďalších účastníkov osláv Dňa ozbrojených síl SR, ktoré sa uskutočnili 25. septembra 2025 v Brezovej pod Bradlom ako výraz úcty, spolupatričnosti a rešpektu. S úctou sa pridala tiež nadporučíčka Lucia Martonová z Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR. Vďaku aj za spoluprácu pri spracovaní jeho príbehu pre mesačník Obrana vyjadril jej šéfredaktor Pavol Vitko.
Pán František Švidraň bol v roku 1944 delostrelec armády vojnového Slovenského štátu. Keď vypuklo SNP, bol práve hospitalizovaný v bratislavskej vojenskej nemocnici so sluchom. Mohol ostať v relatívnom bezpečí nemocnice, ale ako hovorí, !veľmi dobre počul hlas svojho srdca a vedel kam patrí“. Hneď prvú noc ušiel z Bratislavy na povstalecké územie. Zaradili ho do jednotky Júliusa Kleskeňa, ktorý bol veliteľ 3. batérie 15 cm kanónových húfnic a následne 1. delostreleckého oddielu III. taktickej skupiny. F. Švidraň bojoval na úsekoch Handlová, Žiar nad Hronom, Jalná a tiež pri Banskej Štiavnici a Krupine. Po vytlačení povstalcov sa cez Poľanu dostal na rodné Horehronie, kde spolupracoval s partizánskou skupinou kapitána Ernesta Bielika a s partizánskym oddielom Sukajev. Jeho brat Štefan v Povstaní ťažko ochorel a aj keď sa ho podarilo dopraviť domov, nemoci spôsobenej ťažkými podmienkami v zimných partizánskych horách podľahol.
103-ročný povstalecký delostrelec F. Švidraň nikdy nefajčil, alkohol mu bol cudzí a netoleroval ho ani u nikoho, kto šoféroval. Po vojne bol totiž až do odchodu do dôchodku dopravný policajt. Jedol striedmo, najradšej mal a má zemiaky s omáčkami a prívarkami, do práce chodil za každého počasia na bicykli, hrával volejbal či kolky a na plaváreň chodieval pravidelne aj po stovke – kým sa na klzkých dlaždiciach predvlani nepošmykol. S manželkou mali dve deti, žije u dcéry v Sliači, denne číta noviny a sleduje televízne spravodajstvo.
Okrem iného nám povedal: „Vážme si, že ako Slováci sme sa pridali našim vzácnym Slovenským národným povstaním na dobrú stranu dejín. Hovorte o tom hlavne mladým, aby vedeli, nezabudli a boli na to hrdí.“
Pavol Vitko
Foto autor a Tomáš Vereš
