Viac o lavičkách cti, ako aj zoznam všetkých osadených lavičiek, nájdete na tomto odkaze.
LAVIČKA CTI GENERÁLA MILANA RASTISLAVA ŠTEFÁNIKA – SNINSKÝ KAMEŇ
Lavička cti s číslom 8 spolu s vrcholovou schránkou bola slávnostne odhalená na Sninskom kameni 13. septembra 2025 v rámci podujatia Pocta ženistom, ktoré sa ťažiskovo konalo vo Vojenskom výcvikovom priestore Kamenica nad Cirochou pri príležitosti 25. výročia založenia ženijného práporu Michalovce https://www.ustreps.sk/pocta-zenistom/
Táto lavička cti a vrcholová schránka bola vyrobená vďaka finančnej podpore MSM Group. Ďakujeme
Kde lavičku nájdete
GPS súradnice 48.9293769N, 22.1892522E
Galéria
Foto: Simon Rada
Ôsma Lavička cti stojí vyjadruje úctu slovenským ženistom
Ôsma Lavička cti generála Milana Rastislava Štefánika, ktorej inštaláciu iniciovala a s pomocou spolupracovníkov ju 13. septembra 2025 odhalila Vojenská podporná nadácia, stojí na 1 006 metrov vysokom Sninskom kameni vo Vihorlatských Vrchoch.
V rámci Dňa ženistov
Vojenská podporná nadácia sa v druhú septembrovú sobotu v areáli Vojenského výcvikového priestoru Kamenica nad Cirochou podieľala na organizácii úvodného ročníka Dňa ženistov. Ťažiskovo ho zorganizoval 902. ženijný prápor Michalovce, Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v OS a OZ a naša nadácia v súčinnosti s Vojenským výcvikovým priestorom a Vojenským obvodom Kamenica nad Cirochou, ako aj s tunajším odštepným závodom Vojenských lesov a majetkov, š. p.
Deň ženistov sa konal sa pri príležitosti 25. výročia založenia ženijného práporu Michalovce, no zároveň bol začiatkom budovania tradície, ktorá bude poctou obrovskej úlohe našich ženistov počas Karpatsko-duklianskej operácie a celej druhej svetovej vojny, v rámci ich nasadenia v operáciách medzinárodného krízového manažmentu po roku 1993 a bude tiež vyjadrením úcty za ich pomoc slovenským občanom počas záplav, požiarov, snehových kalamít a ďalších krízových situácií.
Celodenný program bol určený najmä deťom a príbuzným michalovských ženistov, ako aj ďalším návštevníkom z regiónu. Okrem iných hostí boli na Dni ženistov za komunitu ženistov prítomní ženijný náčelník Ozbrojených síl SR plukovník Robert Dlugoš, veliteľ 91. ženijného pluku Sereď plukovník Ján Adamuško, veliteľ 902 ženijného práporu Michalovce podplukovník Ján Bak a veliteľ 2. brigády Prešov plukovník gšt. Jozef Kasl, pôvodnou odbornosťou tiež ženista. O úspech podujatia sa okrem všetkých ostatných mimoriadnou mierou pričinil veliaci poddôstojník 902. ženijného práporu nadrotmajster Erik Torkoš. Stanislav Hučko, vedúci Vojenského obvodu Valaškovce, Štefan Rak, riaditeľ Vojenských lesov a majetkov š. p., odštepný závod Kamenica nad Cirochou či veliteľ Vojenského výcvikového priestoru Lešť kapitán Alexander Bugyi a ich spolupracovníci tiež patrili k tým, vďaka ktorým mal premiérový Deň ženistov úspech a všetci veria, že bude mať aj pokračovanie.
Lavička ako vrcholový bod programu
Doslova vcholovým bodom programu bolo osadenie v poradí už ôsmej Lavičky cti generála Milana Rastislava Štefánika na vrchole Sninského kameňa, ktorá bola v tomto prípade osadená na poctu slovenským ženistom a je dielom Vojenskej podpornej nadácie. Pri tejto príležitosti sa prítomným prihovoril aj správca Vojenskej podpornej nadácie pplk. v. z. Ing. Milan Gajdoš, ktorý je tiež riaditeľ správy Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS a OZ. Generálny duchovný Ústredia plukovník Viktor Sabo udelil tomuto dielu, ako aj všetkým prítomným požehnanie.
Lavičky cti sú spomienkou na generála Milana Rastislava Štefánika, na našich statočných vojakov, ako aj morálnym posolstvom slobody, demokracie a vlastenectva. Symbolizujú odkaz jednej z historicky najvýznamnejších osobností slovenského národa, vedca, diplomata, politika a vojaka generála Milana Rastislava Štefánika (* 21. júl 1880, Košariská – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji). Symbolicky pripomínajú aj slovenských vojenských dobrovoľníkov z revolučných rokov 1848 – 1849 v bojoch za národné oslobodenie. Tiež zásluhy príslušníkov česko-slovenských vojenských légií z konca 1. svetovej vojny vytvorených vo Francúzsku, Taliansku a Rusku pri kreovaní samostatného Československa Pravdaže, sú tiež pripomienkou hrdinstva účastníkov protifašistického odboja na východnom a západnom fronte, ako aj v Slovenskom národnom povstaní počas 2. svetovej vojny. Sú zároveň vyjadrením úcty novodobým vojnovým veteránom slúžiacim v operáciách medzinárodného krízového manažmentu a vojakov, ktorí sa mimoriadnou mierou zaslúžili o rozvoj Ozbrojených síl Slovenskej republiky po roku 1993.
Umelecký návrh originálnej lavičky je dielom architektov Ing. arch. Dušana Ferianca, PhD., Ing. Pavla Vnuka a Ing. Andreja Priehradného. Symbolicky je vytvorená v tvare časti skeletu talianskeho lietadla CAPRONI CA.33. Práve v ňom generál francúzskej armády a zároveň minister vojny už samostatného demokratického Československa generál Milan Rastislav Štefánik absolvoval svoj posledný let z Talianska do už oslobodenej vlasti. Uvedené lavičky sú projektom slovenskej Vojenskej podpornej nadácie. Tá nie je súčasťou Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ale úzko s ním spolupracuje. Ťažiskovou náplňou činnosti nadácie je sociálna pomoc vojakom Ozbrojených síl SR či zamestnancom rezortu ministerstva obrany v krízových životných situáciách. No aj podpora historického povedomia o Slovensku a jeho vojenských dejinách.
Vojenská podporná nadácia vznikla v roku 2011 a odvtedy ju vedie jej správca Ing. Milan Gajdoš, podplukovník v zálohe (viac o Vojenskej podpornej nadácii nájdete tu: https://vojenskanadacia.sk).
Ozvena bojov
Cez druhú svetovú vojnu boje o priestor Sninského útok úspešne zavŕšil posilnený prápor kapitána N. F. Berezniaka z 1337. horského streleckého pluku Červenej armády víťazným postupom 24. novembra 1944. Predchádzala mu ťažká a výraznými stratami poznačená Karpatsko-dukliansky operácia, v ktorej ženisti zohrali mimoriadne dôležitú úlohu. A priniesli aj veľa obetí. Za všetkých len jeden príklad:.
Opýtajme sa sami seba, či by sme si dokázali odrezať nohu? Hoci aj v boji a ohrození života!Do takej situácie sa dostal počas Karpatsko-duklianskej operácie 23-ročný rotný Viktor Naď. Vtedy veliteľ ženijnej (zákopníckej) čaty veliteľskej roty 1. paradesantného práporu elitnej 2. čs. paradesantnej brigády.
Pred vojnou mladý Viktor absolvoval v Leviciach meštianku a využil sa za stolára. Mal guráž, bol odhodlaný, odolný a silný a aj preto ho vybrali do elitnej 2. čs. paradesantnej brigády. V Jefremove podpísal vernosť Československej vláde 16. januára 1944. Vďaka profesijnej odbornosti ho pridelili k ženistom. Keď 2. čs. paradesantnú brigádu prekvapujúco namiesto výsadku na územie obsadené slovenskými povstalcami nasadili 13. až 19 septembra na Dukle, Viktor Naď zahynul ako prvý. „Zo spomienok spolubojovníkov viem, že chlapi sa dosť obávali tej trinástky v dátume. Ženisti dostali rozkaz vytvoriť v noci z dvanásteho na trinásteho septembra pri Nowosielcach prechod v mínovom poli pre prieskum bojom. Viktora však jeden z jeho spolubojovníkov nechtiac postrčil tak, že spadol. Kolenom dopadol na 200-gramovú protipechotnú mínu,“ uviedol jeho bratranec generálmajor v. v. Svetozár Naďovič. Omráčení či dezorientovaní boli všetci okolo. Rotný Viktor Naď si však stihol opaskom stiahnuť masívne krvácajúci kýpeť. Fínskym nožom si prerezal zvyšky kože, na ktorých ešte držala spodná časť nohy. „V obrovskej bolesti, no s cieľom dostať sa z prvej línie späť k svojim. Skoro sa mu to podarilo. Kým ho však stihli preniesť na ošetrovňu do budovy nie veľmi ďalekého kaštieľa, tak vykrvácal.“ Prieskum bojom bol napokon v prvej fáze úspešný. 1. prápor pod velením majora Stanislava Uchytila Nemcov prekvapil a v ten deň sa posunul dopredu.
Ako uvádza vojenský historik Jozef Bystrický, severovýchodné Slovensko sa ako jediná časť územia Slovenska stalo priestorom vojnovej činnosti počas prvej (1914 – 1918) i druhej (1939 – 1945) svetovej vojny. Po prvýkrát sa tak stalo po prieniku ruských vojsk na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu cez Karpaty na severovýchodné Slovensko novembri1914. Ťažké boje tu potom prebiehali počas celej zimy až do mája 1915. V náročnom teréne a krutom počasí bola práca ženistov cenená mimoriadne vysoko. V priebehu bojov pritom ruské vojska postupne obsadili Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Boje v Karpatoch ukončil až prielom nemeckej a rakúsko-uhorskej armády 2. mája 1915 v priestore Gorlíc, po ktorom ruské vojská ustupovali zo Slovenska na celom fronte až do 7. mája 1915. Na území Slovenska, na ktorom počas 1. svetovej vojny prebiehali bojové operácie, je 188 vojnových cintorínov, na ktorých je pochovaných približne 43 000 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády.
Docent Jozef Bystrický pokračuje, že v rokoch 2. svetovej vojny sa oblasť Vihorlatských vrchov vyznačovala aktívnou činnosťou partizánskych skupín a oddielov. Prvý pokus o zorganizovanie partizánskej skupiny uskutočnil už v marci 1942 Pavol Boroš, keď na Pirnagovom vrchu (severne od obce Vinné) zorganizoval bojovú jánošíkovskú družinu. Už 7. apríla 1942 však bola žandármi zlikvidovaná a väčšina jej členov bola pochytaná a uväznená. V roku 1944 vo Vihorlatských vrchoch pôsobilo 6 partizánskych skupín a oddielov: Pugačov, Kriváň, Jastrib, Veža, Borkaňuk a Bogun. Za pomoc poskytovanú im miestnym obyvateľstvom nemecké okupačné jednotky vypálili viaceré dediny. Ich teror najviac postihol obec Vinné, ktorú 30. októbra 1944 vydrancovali a vypálili, pričom zavraždili 7 ľudí a 15 odvliekli, úplne zhorelo 285 domov a čiastočne 120.
Severovýchodné Slovensko sa po druhýkrát stalo priestorom bojovej činnosti v priebehu oslobodzovania Slovenska, ktoré začalo 20. septembra 1944 v priebehu bojov vo Východokarpatskej operácie 38. armády 1. ukrajinského frontu (v jej zostave aj jednotky 1. československého armádneho zboru v ZSSR) a vojsk 4. ukrajinského frontu (1. gardová a 18. armáda, 17. gardový strelecký zbor). V prvej polovici novembra 1944 na území severovýchodného Slovenska prebiehali ďalšie boje, hoci front sa v podstate stabilizoval na čiare z konca októbra 1944. K jeho ďalšieho posunudošlo počas Východoslovenskej operácie vojsk 4. ukrajinského frontu 20. 11. – 31.12.1944. Jej súčasťou boli aj boje jednotiek 318. horskej streleckej divízie generálmajora V. F. Gladkova z 3. horského streleckého zboru generálmajora A. J. Vedenina pri oslobodzovaní Sniny a Humenného. Útok posilneného práporu kpt. N. F. Berezniaka z 1337. horského streleckého pluku s cieľom ovládnuť Sninský kameň a Morské oko sa definitívne podaril pred 23. hodinou toho dňa. Ráno 25. novembra začal ústup nemeckých jednotiek smerom na Humenné. 318. horská strelecká divízia prešla do ich prenasledovania, pričom jej predsunutý oddiel o 14.00 ovládol Sninu a do 18.00 hod. dosiahol Dlhé nad Cirochou. Hlavné sily divízie postupovali po ceste Stakčín – Belá nad Cirochou. Ráno 26. novembra 318. horská strelecká divízia do 8.00 hod. ovládla Kamenicu, Kochanovce, Lackovce a Hažín a v popoludňajších hodinách bolo oslobodené Humenné.
A ak vojenský historik Jozef Bystrický spomínal partizánov, povedzme si ešte o sude jedného z nich – ženistu a mínera Ivana Hargaša. Bol vyučený jemnomechanik, ktorý slúžil cez vojnu v armáde Slovenského štátu. Na východnom Slovensku však prebehol k partizánom. Stal sa príslušníkom brigády Čapajev, oddielu Ščorč. Dňa 12. októbra 1944 kontroloval so svojím ruským spolubojovníkom pri dedine Krivá Oľka podmínovaný most a zamínovanú cestu. Nebolo to prvý čo kládol míny. Veď so svojou jednotkou sa pričinil o zničenie železničných mostov, s cieľom prerušiť nacistické spojenie s východným frontom. Na ich konte boli aj lokomotívy či skoro tri desiatky nepriateľských motorových vozidiel. V uvedený osudný deň úlohu so spolubojovníkmi pritom už splnil. No svedomitý Ivan ešte raz išiel skontrolovať, či sú míny nastražené tak, ako majú byť. Keď chcel ešte precíznejšie zamaskovať jednu z náloží, tá v tom momente vybuchla. Nacisti najskôr nechali jeho telo na výstrahu ležať vedľa cesty. Otec s bratom sa po vojne už vzdávali nádeje, že ho v spoločnom hrobe nájdu. Stopou bola vreckovka vyšitá Ivanovou mamou. Jeho hrob je v bratislavskom Slávičom údolí.
Ozvena misií a pomoci
Lavička cti generála M. R. Štefánika na Sninskom kameni pripomína zároveň nasadenie slovenských ženistov na Balkánev 90-tych rokov, kedy si ako vojaci mladého štátu vyslúžili obrovské uznanie a výrazne napomohli k medzinárodnej povesti práve vzniknutej Slovenskej republiky. Podobne ženisti ako skvelí špecialisti výnimočne prezentovali našu krajinu v misiách a operáciách v africkej Eritrei, v Iraku, Afganistane či na Cypre, ako aj na medzinárodných veliteľstvách či v príslušných centrách excelentnosti NATO. A priniesli aj obete. Jeden príklad za ostatné:
Pred 25 rokmi bol prvý veliteľ michalovských ženistov, vtedy podplukovník, dnes brigádny generál v zálohe Karol Navrátil.V období od 1.októbra 2000 do 30. októbra 2000 sa pod jeho velením uskutočnilo preberanie priestorov Dukelských kasární v Michalovciach a v novembri a decembri 2000 v nich bola zostavená ženijná rota. Karol Navrátil následne od februára 2004 do augusta 2004 pôsobil ako veliteľ ženijnej roty v operácii Iracká sloboda. V nej po nepriateľskej akcii zahynuli 8. júna 2004 traja slovenská ženisti rotný. Peter Dinga, čatár Vladimír Simonides, čatár Miroslav Frkáň, plus dvaja Poliaci a jeden vojak Lotyšska. Česť ich pamiatke!
No a za všetky úspechy slovenských ženistov v operáciách medzinárodného krízového manažmentu spomeňme legendárny Most života na Ceste spásy .Vybudovali ho príslušníci ženijného práporu misie UNPROFOR v roku 1994. Pontónový most cez rieku Neretvu v dĺžke 193-metrov takto nazvali obyvatelia Sarajeva. Do hladujúceho a obliehaného mesta sa vtedy humanitárna pomoc mohla dostať smerom od Mostaru a pobrežia Jadranu najmä vďaka nemu. Bol to doteraz najslávnejší z mostov vybudovaných slovenskými ženistami, ktorí ho dali do prevádzky 10. júna 1994. Len do februára 1995 po ňom prešlo 318 319 vozidiel (iné pramene hovoria dokonca až o 390 000 vozidlách). Údaj hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Podľa vtedajších dostupných údajov sa mu totiž v tomto počte žiaden iný pontónový most na svete nevyrovnal. Treba tiež povedať, že pozícia našich vojakov pôsobiacich v rámci misie UNPROFOR bola pri prevádzkovaní mosta spájajúceho Sarajevo s Mostarom nebezpečná. Okolité hory boli plné ostreľovačov. No a tí, ktorí vyhodili do vzduchu riady most, na fungovaní toho pontónového záujem iste nemali. Dodajme, že s dĺžkou trvania 1429 dní (od 5. apríla 1992 do 29. februára 1996) išlo o najdlhšie obliehanie v dejinách moderného vojenstva. Boje si vyžiadali cca 11 000 ľudských životov (medzi nimi bolo 1601 detí), ďalších 50 000 ľudí bolo zranených. A tieto straty by boli oveľa väčšie, keby sa slovenským ženistom nepodarilo vybudovať Most života na rieke spásy.
Lavička cti na Sninskom kameni je aj symbolickým výrazom úcty k ženistom, ktorí okrem iného opakovane zasahovali pri pomoci obyvateľom Slovenska v rôznych krízových situáciách, či už to boli povodne, snehové kalamity, požiare a ďalšie ohrozenia.Spomeňme napríklad že Viac ako polstoročný betónový most medzi Kysakom a Veľkou Lodinou sa zrútil do rieky 30. októbra 2020, pričom pre havarijný stav bol uzatvorený už od augusta. Mostovú súpravu cez Hornád dlhú 54 metrov, ktorá mala hmotnosť 73 ton pri nosnosti 40 ton, sa našim ženistom podarilo zmontovať v krátkom čase na prelome rokov 2020 -2021. Napriek zlému počasiu a postupujúcej covidovej nákaze
Požehnanie a poďakovanie
V sobotu 13. septembra 2025 sa prítomní hostia rozchádzali do svojich domovov z Dňa ženistov vo Vojenskom výcvikovom priestore Kamenica nad Cirochou po ekumenickej bohoslužbe, ktorú viedli za protestantov generálny duchovný plukovník Viktor Sabo a za katolíkov starší kaplán z posádky Michalovce kapitán Ján Čupalka. Vedúci Vojenského obvodu Valaškovce JUDr. Stanislav Hučko pri rozlúčke odovzdal správcovi Vojenskej podpornej nadácie Milanovi Gajdošovi Pamätný list za osadenie Lavičky cti. S poďakovaním sa pripojili aj všetci ženisti.
Text a foto Pavol Vitko