Viac o lavičkách cti, ako aj zoznam všetkých osadených lavičiek, nájdete na tomto odkaze.
Kde lavičku nájdete
GPS súradnice 49.0922278N, 18.8187653E
„NASPÄŤ CESTA NEMOŽNÁ, VPRED SA ÍSŤ MUSÍ“
Pri príležitosti 30. výročia vzniku Práporu rýchleho nasadenia Martin, ktorý dnes nesie názov 11. mechanizovaný prápor Ozbrojených síl Slovenskej republiky, bola dňa 6. októbra 2025 na Martinských holiach v lokalite pri Chate Javorina vo výške 1412 m.n.m. osadená Lavička cti generála Milana Rastislava Štefánika.
Odkaz odvahy s každoročnou spomienkou
Novo osadená Lavička cti, už ôsma v poradí, vzdáva hold aj ďalším martinským vojakom, ktorí sa po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pričinili o budovanie a dobrú povesť našich ozbrojených síl či už na území vlasti, alebo v operáciách medzinárodného krízového manažmentu. Je tiež prejavom uznania účastníkom Slovenského národného povstania v Turci, ako aj osloboditeľom tohto regiónu. Uvedené Lavičky cti na Slovensku i v zahraničí od mája 2023 osadzuje Vojenská podporná nadácia v spolupráci s Ústredím ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR, ako aj s ozbrojenými silami a ministerstvom obrany.
Na slávnostnom odhalení Lavičky cti sa zúčastnili vojaci 11. mechanizovaného práporu, ich veliteľ podplukovník Jozef Varchol a veliaci poddôstojník nadrotmajster Peter Murčo, generálny duchovný Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR a ozbrojených zboroch SR plk. Viktor Sabo, starší kaplán vojenskej farnosti sv. Martina mjr. Ján Ostapčuk a správca Vojenskej podpornej nadácie podplukovník v. z. Ing. Milan Gajdoš.
„Dnes stojíme na mieste, ktoré má v sebe nesmiernu silu a zároveň tichú pokoru, pričom je aj odkazom odvahy, ktorá sa tu zrodila v najťažších chvíľach našich dejín,“ zdôraznil Milan Gajdoš pri spomienke na činnosť povstaleckých oddielov v Turci, ako aj na oslobodzovacie boje v tunajšom regióne.
Pplk. Jozef Varchol povedal, že Lavička cti je pripomienkou toho, že sloboda a mier nie sú samozrejmosťou. Zároveň avizoval: „Tento výstup na Martinské hole sa stane každoročnou tradíciou 11. mechanizovaného práporu.”
Od národného sebaurčenia po budovanie štátu
Lavičky cti sú symbolickou spomienkou na odvahu slovenských dobrovoľníkov v bojoch za národné sebaurčenie v časoch Rakúsko-Uhorskej monarchie v rokoch 1948 – 1849, takisto na hrdinstvo príslušníkov československých vojenských légií koncom 1. svetovej vojny a ich podiel na vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Hovoria o statočnosti účastníkov protifašistického odboja cez druhú svetovú vojnu nielen na východnom či západnom fronte, ale aj v Slovenskom národnom povstaní. V zmysle pôvodnej myšlienky správcu Vojenskej podpornej nadácie podplukovníka v. z. Ing. Milana Gajdoša majú byť rovnako svedkom profesionality novodobých vojnových veteránov z ich pôsobenia v zahraničných operáciách medzinárodného krízového manažmentu od roku 1993, ako aj tých, ktorí sa mimoriadnou mierou zaslúžili o rozvoj slovenskej armády. Na lavičkách je inštalovaný QR kód, pomocou ktorého sa verejnosť môže dozvedieť, komu a prečo sú venované, ako aj ďalšie súvislosti spojené s inštaláciou.
Lavičku cti navrhol architekt Dušan Ferianc ako dielo úžitkového umenia a je symbolicky vytvorená v tvare časti skeletu lietadla Caproni ca.33. V ňom absolvoval svoj posledný let do oslobodenej vlasti generál Milan Rastislav Štefánik. Naša lavička je teda zároveň aj posolstvom mieru, slobody, demokracie, vlastenectva a hrdosti.
Prápor rýchleho nasadenia ako legenda a základ
Prečo je niekdajší Prápor rýchleho nasadenia z hľadiska budovania Ozbrojených síl SR tak mimoriadne dôležitý, prečo sa stal doslova legendou? Ak nerátame útvary Vojenskej polície, v čase existencie základnej vojenskej služby sa stal v roku 1995 vôbec prvým plne profesionálnym útvarom vtedajšej Armády Slovenskej republiky.
Už v čase svojho vzniku bol nositeľom nových postupov vo výcviku a organizácii vojenskej služby, ktoré napokon vyústili do čisto profesionálnych ozbrojených síl. Predchádzal tomu Rozkaz ministra obrany SR z 30. augusta 1994 a Nariadenie veliteľa Armády SR k vytvoreniu organizačných, mobilizačných a dislokačných zmien v roku 1995 z 25. februára 1995. Cieľ bol vytvoriť k 1. októbru 1995 jednotku rýchleho nasadenia v posádke Martin s pripravenosťou k plneniu úloh od 1.novembra 1996. To sa Martinčanom, napriek krátkej dobe a krokom takpovediac do neznáma, s úspechom podarilo – a mohli sa od nich učiť aj ďalšie slovenské vojenské útvary a zariadenia.
To, že od júna 1997 mali príslušníci útvaru ako jediní z celej armády česť nosiť zelené barety, alebo že od 1. novembra 2000 im zmenili názov na Prápor okamžitej reakcie, alebo že 19. júna 2003 im bola na nádvorí Prezidentského paláca v Bratislave odovzdaná bojová zástava a že ich 1. októbra 2006 premenovali na 11. mechanizovaný prápor, sú dôležité míľniky. No ešte dôležitejšia je kontinuálna sila, odhodlanie a mimoriadna profesionalita martinských vojakov.
Spomeňme napríklad rok 2007 a ukončenie certifikačného procesu práporu – dosiahnutie bojovej spôsobilosti pre plnenie úloh medzinárodného krízového manažmentu v súlade so štandardami NATO. Následne od 10. januára do 30. júna 2008 príslušníci práporu držali pohotovosť NATO NRF-10. V roku 2015 urobili Slovensku a jeho ozbrojeným silám veľmi dobré meno plnením úloh na území Bosny a Hercegoviny ako mobilná záloha veliteľa EUFOR. Od júla 2018 do júna 2019 plnil 11. mechanizovaný prápor úlohy v rámci aliančnej operácie Posilnená predsunutá prítomnosť v Lotyšsku. Medzitým boli martinskí vojaci so zelenými baretmi nasadení v Iraku, Afganistane, na Cypre, na Golanských výšinách, v Eritrey, Kosove a v ďalších krajinách. Každoročná účasť na nemálo vojenských cvičeniach doma i v zahraničí je samozrejmosťou. Napríklad len v roku 2021 participovali na cvičení DRAGON 21 v Poľsku či COMBINED RESOLVE XVI. v Nemecku. A ich celkom prvé medzinárodné cvičenie v zahraničí bol v roku 1996 Štít mieru na Ukrajine.
Vedľa budovy štábu útvaru je pamätník, ktorý pôvodne vytvorili vojaci počas služby v operácii Iracká Sloboda. Pri stiahnutí nášho kontingentu do vlasti ho príslušníci Ozbrojených síl SR demontovali a nanovo postavili v Martine. Pripomína nielen 716 vojakov, ktorí boli nasadení od júla 2003 do februára 2007 v Iraku, ale najmä štyroch z nich, ktorí tu počas výkonu služby zahynuli. Je pritom spomienkou aj na všetkých Slovákov, ktorí zomreli počas nasadenia v ďalších operáciách medzinárodného krízového manažmentu. Patrí im naša úcta a nezabúdanie, ktorého súčasťou je aj nová Lavička cti generála Milana Rastislava Štefánika.
No a ak by sme chceli medzi slovenskou generalitou definovať bývalých veliteľov či príslušníkom útvaru, patria k nim napríklad generáli Ondřej Novosad, Martin Stoklasa či Alexander Kollárik.
A čo ešte treba vedieť? Napríklad to, že 11. mechanizovaný prápor má v znaku bieleho cválajúceho koňa a že si osvojil pôvodné motto Práporu okamžitej reakcie:
„NASPÄŤ CESTA NEMOŽNÁ, VPRED SA ÍSŤ MUSÍ“
TRI OZVENY OSLOBODENIA
1 Legenda odboja Viliam Žingor
Vráťme sa teraz cez osem desaťročí späť – do obdobia druhej svetovej vojny. Martin a Turiec majú desiatky či stovky hrdinov, o ktorých by sa dali písať knihy a točiť filmy. Veď región patril k centrám odboja už pred vypuknutím Slovenského národného povstania. Partizánske hnutie v Turci inicioval Viliam Žingor – a práve o ňom si teraz niečo povieme.
Keď 4. júla 1943 dostal povolávací rozkaz do armády vojnovej Slovenskej republiky, ktorá sa podieľala na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu, odmietol narukovať. Riskujúc dlhoročné väzenie odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu, v ktorej bolo už k 30. júnu 1944 pod jeho velením približne 180 mužov. Dodajme, že hoci si každý z nás môže o povstaleckých a partizánskych bojoch v Turci nájsť dostatok informácií v knihách či na internete, nikdy nesmieme zabudnúť ani na francúzskych partizánov. Prichádzali ako utečenci z vojenských zajateckých táborov v Maďarsku. Do svojho oddielu 150 z nich prijímal práve Viliam Žingor. Ako sa dohovorili? Tlmočil im ruský emigrant, ktorý zo Sovietskeho zväzu ušiel pred komunistami. Bol to martinský stredoškolský profesor Vladimír Jeršov.
Žingorova 2. partizánska brigáda M. R. Štefánika pokračovala v odpore a bojovala až do oslobodenia. Jej veliteľ, vysoko rešpektovaný hrdina, v roku 1945 vstúpil do komunistickej strany. Stal sa predsedom Zväzu slovenských partizánov a členom Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa však s komunistami rozišiel. Nechcel sa viac podieľať na ich politike zviazanej s Moskvou. Koncom novembra 1949 ho v rámci veľkého policajného záťahu zatkli. Príslušníci tajnej polície, teda Štátnej bezpečnosti, vykonštruovali v rámci obvinenia protištátnu skupinu Turiec. Po krutom mučení sa Žingor vynútene priznal k páchaniu protištátnej činnosti. Nasledoval inscenovaný politický proces. Súd bývalého partizánskeho veliteľa a ďalšie dve osoby poslal na šibenicu. Ďalších na dlhé roky do väzenia. V roku 1968 sa odsúdení dočkali prvej rehabilitácie, plne rehabilitovaní a spoločensky očistení boli až po roku 1989. Viliama Žingora v roku 1990 povýšili in memoriam do hodnosti generálmajora.
2 Martin, Vrútky, Priekopa či Turany
vykúpené krvou a odvahou statočných
Vojna sa už blížila ku koncu, ale prvé línie oslobodzovacích jednotiek 1. čs. armádneho zboru, Červenej armády a Kráľovskej rumunskej armády boli oproti pôvodným plánom o niečo vzadu. No 11. apríla 1945 jednotky 1. československého armádneho zboru konečne oslobodili Turčiansky Svätý Martin a Vrútky. Bojovali pod velením brigádneho generála Karla Klapálka, skvelého veliteľa, ktorý už v roku 1940 pôsobil ako veliteľ čs. jednotiek na Blízkom východe a v severnej Afrike. Gen. Klapálek bojoval aj ako veliteľ Čs. pešieho práporu 11 – Východný o mesto a povnosť Tobruk. V roku 1943 sa vo Veľkej Británii stal zástupcom veliteľa 1. čs. samostatnej obrnenej brigády. Následne odletel do Sovietskeho zväzu a 3. apríla 1945 prevzal od brigádneho generála Ludvíka Svobodu funkciu veliteľa 1. čs. armádneho zboru, ktorú vykonával až do konca vojny. Pod jeho velením náš zbor oslobodil Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Martin, Žilinu či moravský Vsetín.
No aj generála Klapálka, osloboditeľa Martina a Turca, komunisti v novembri 1952 zatkli. Skutočných hrdinov potrebovali umlčať. O dva roky neskôr ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na šesť rokov väzenia. Musela to byť absolútne paradoxná situácia, keď za jeho prepustenie intervenovali, poznajúc jeho bojové kvality a morálny profil, dokonca aj sovietski maršali G. K. Žukov a I. S. Konev. Aj preto bol v apríli 1956 zbavený obvinenia a prepustený z väzenia.
No vráťme sa k oslobodzovacím bojom v okolí Martina. Ako uvádza vojenský historik a bývalý riaditeľ Vojenského historického ústavu Jozef Bystrický, Klapálkove jednotky ráno 12. apríla bez operačnej prestávky po oslobodení Martina začali v Turci útočiť na nepriateľskú obranu. Vybudovanú systémom opevnených oporných bodov umiestnených v južnej časti Malej Fatry na horách Grúň (1101 m), Polom (1010 m), Úplaz (1301 m) a Minčol (1364 m). 3. čs. samostatná brigáda podplukovníka generálneho štábu Jaroslava Selnera časťou síl útočila po pravej strane Váhu v smere na obec Lipovec, vrch Kýčera, Starý hrad (Starhrad) a na priestor južne od obce Varín. Zostatok jednotiek tejto brigády, spolu s hlavnými silami 1. čs. samostatnej brigády plukovníka generálneho štábu Jaroslava Broža (od 16. 4.1945 brigádneho generála Oldřicha Španiela), mal preniknúť pohorím Malej Fatry južne od Váhu cez vrchy Polom a Grúň do priestoru obcí Višňové a Stráňavy. 4. čs. samostatná brigáda plukovníka Mikuláša Markusa smerovala od Bystričky cez Martinské hole ku Kunerádu a Kamennej Porube. Silné nepriateľské protiútoky však zabránili ich ďalšiemu postupu a niektoré časti brigády prinútili k dočasnému ústupu.
Situácia sa podstatnejšie nezmenila ani v nasledujúcich troch dňoch (14. – 16. 4.). Viackrát opakované útoky na nepriateľské oporné body bez delostreleckej podpory neviedli k úspechu. Preto v polovici apríla došlo k rozsiahlemu preskupeniu jednotiek zboru do priestorov vrchov Polom a Grúň. Zároveň s tým boli na podporu pechoty na vrcholy hôr Úplaz a Minčol premiestnené 45mm a 76mm delá, ako aj 82mm mínomety.
Plukovník v. v. a vojenský historik J. Bystrický ďalej pokračuje, že zásadný význam pre ďalší priebeh bojov v ťažkých terénnych a poveternostných podmienkach mala pomoc civilného obyvateľstva. A to pri úprave ciest vedúcich cez hory, ako aj pri zásobovaní muníciou, dovoze stravy a odsune ranených vojakov. Vtedajší veliteľ zboru generál Karel Klapálek o nej napísal: „Tisíce občanov z Vrútok, Priekopy, Turian, Turčianskeho Martina a z okolitých obcí pracovali spoločne so ženistami a pracovnými jednotkami bez odpočinku v daždi, snehu a hmle… Nikdy predtým som nevidel užšiu spoluprácu obyvateľstva s vojskom. Neznámi ľudia sa brodili v snehovej kaši medzi vojakmi, dreli do úmoru, postojačky zhltli trocha jedla, čo si priniesli vo vrecku, a ďalej skopávali krompáčmi svah a lopatami odhadzovali ťažkú mokrú hlinu, všetko bez reptania a nariekania, v náhlivom zhone, sotva si utreli chladiace kropaje z čela…. Títo pracovníci nielenže stavali a udržiavali cestu, na pleciach po nej vynášali granáty a míny; a znášali dole ranených … Bez pomoci občanov by bol náš boj na Malej Fatre sotva mysliteľný, alebo aspoň nepomerne zdĺhavejší.“
Po ťažkých bojoch najmä o Polom v nasledujúcich dňoch, napriek hustej hmle a daždivému počasiu, ktoré sťažili podporu útočiacej pechoty priamou paľbou delostrelectva, jednotky 1. čs. armádneho zboru likvidovali zostávajúce ohniská odporu nemeckých jednotiek. 26. apríla armáda vytlačila nepriateľa zo západných svahov Polomu a počas jeho prenasledovania oslobodila obec Stráňavy. V tento deň došlo k úplnému rozvráteniu obrany nemeckých jednotiek na Malej Fatre a k ovládnutiu dôležitej komunikácie v Strečnianskej tiesňave. 1. čs. armádny zbor si tým uvoľnil smerom do Turca prístup do Žilinskej kotliny, k Rajeckým Tepliciam a k Rajcu.
Jozef Bystrický uvádza, že boje 1. čs. armádneho zboru v južnej časti Malej Fatry z hľadiska ich náročnosti a obetí, ktoré si vyžiadali, sa radia hneď za boje na Duklianskom bojisku a pri Liptovskom Mikuláši. Celkové straty zboru v nich pozostávali z 1328 mŕtvych, ranených a nezvestných vojakov.
3. Keď dobro víťazí
Treba povedať, že 2. svetová vojna nebola iba o hrdinoch. Bola aj o zločincoch, darebákoch a alibistoch, ktorí vraždili, kradli a ubližovali, Turiec nevynímajúc. Napríklad Martinčanka Magdaléna Čuneková, rod. Spitzová si užila kruté príkoria len preto, lebo sa narodila ako Židovka. Pred vojnou v Rakove pri Martine mali jej rodičia prenajaté hospodárstvo. Prežívala tu šťastné detstvo. Až kým v rámci krutých rasových zákonov ich v rámci arizácie neokradli o celý majetok. Miestne Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy ju v lete 1943 spolu s rodičmi deportovali do koncentračného a pracovného tábora Nováky. Počas Slovenského národného povstania sa pridali k partizánom. „Po ústupe cez Nízke Tatry a Prašivú nám pomohli ľudia z Podkoníc a schovali nás v lesnom bunkri. Pri prechode frontu nám pomohol najmä evanjelický farár ktorý sa volal Hruška a myslím, že pôsobil aj v Sučanoch,“ spomenula na situáciu, keď na smrť smrteľne vyčerpaných Spitzovcov odovzdal farár Hruška Červenému krížu.
„Nikdy sa na to nedá zabudnúť, prosím, nezabudnite ani vy,“ zdôraznila pani Čuneková, ktorej riaditeľka odboru sociálnej politiky sekcie ľudských zdrojov Ministerstva obrany SR Ľubica Fúsková a vedúci rezortného oddelenia starostlivosti ovojnových veteránov a vojenských dôchodcov Richard Zimányi v prítomnosti primátora Martina Jána Danka odovzdali v roku 2022 Pamätnú medailu k výročiu SNP a skončenia druhej svetovej vojny. Spolu s uznaním a veľkým poďakovaním. Slávnostný akt sa uskutočnil 21. apríla na radnici v Martine práve na Medzinárodný deň boja proti fašizmu a antisemitizmu. No a keďže aj vo veku 89 rokov rada čítala, a to aj svojim pravnúčatám, člen správnej rady Vojenskej podpornej nadácie Pavol Vitko jej venoval knihu Princ a krása zeme. Vydala ju Vojenská podporná nadácia. Jej správca Milan Gajdoš ju zostavil z troch desiatok rozprávok s tridsiatich krajín, kde za tri desaťročia existencie samostatnej Slovenskej republiky pôsobili vojaci Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Skoro vo všetkých z nich pôsobili aj vojaci z Martina.
Martinčanka Magdaléna Čuneková sa poďakovala s dojatím v hlase „Rozprávky mám rada. V nich sa napokon vždy všetko skončí dobre. Kiež by to tak bolo aj v živote…“
Text pripravil: PhDr. Pavol Vitko, Vojenská podporná nadácia
Autor je spisovateľ literatúry faktu a publicista, šéfredaktor vojenského časopisu OBRANA
Foto: 11. mechanizovaný prápor, OS SR, Vojenský historický ústav Bratislava, Jozef Žiak, slob. Patrícia Kvaková a autor
Táto lavička cti a vrcholová schránka bola vyrobená vďaka finančnej podpore MSM Group. Ďakujeme
6. október 2025: Odhaľovanie Lavičky cti Generála Milana Rastislava Štefánika na Martinských holiach
Vojaci 11. mechanizovaného práporu Martin pri výcviku a v nasadení v operáciách medzinárodného krízového manažmentu
Symbolický kríž venovaný pamiatke zahynuvších spolubojovníkov aj s martinskými vojakmi v roku 2006 v Iraku a po premiestnení aktuálne v priestoroch martinského útvaru
Legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor tesne po vojne so svojimi spolubojovníkmi pred ich horským bunkrom a ako predseda Slovenského zväzu partizánov
Martin a Turiec oslobodzoval 1. čs. armádny zbor pod velením generála Karla Klapálka
Z povstaleckej mobilizácie a bojov v Turci
Martinčanka Magdaléna Čuneková, prenasledovaná počas holokaustu, aj s knihou Princ a krása zeme
6. október 2025: Slávnostný nástup martinského 11. mechanizovaného práporu pri príležitosti jeho 30. výročia, po ktorom nasledoval výstup na Martinské hole a odhalenie Lavičky cti