Viac o lavičkách cti, ako aj zoznam všetkých osadených lavičiek, nájdete na tomto odkaze.
AVÍZO – od 5. júna 2025 bude Lavička cti generála Milana Rastislava Štefánika slávnostne odhalená aj nad obcou Polomka v lokalite Polomské očko. Vojenská podporná nadácia, ktorá je iniciátorom, sa na tom dohodla z obcou Polomka, ako aj s veľvyslanectvami USA a Veľkej Británie na Slovensku.
Lavičku cti, vrcholovú schránku a základ pre infornačnú tabuľu osadili na Polomskom očku dňa 29. mája 2025 príslušníci 57. samostatného oddielu Martin v spolupráci s obcou Polomka a príslušníkom amerického Civil-Affairs tímu mnohonárodného zoskupenia dislokovaného vo výcvikovom priestore Lešť – ĎAKUJEME.
Lavička cti na Polomskom očku bude spomienkou na účastníkov Slovenského národného povstania z USA a Veľkej Británie. Najmä na tých z nich, ktorí boli 26. decembra 1944 zajatí v poľovníckej chate nad Polomkou a po krutom mučení 24. januára 1945 popravení v nemeckom koncentračnom tábore Mauthausen.
Boli to americkí vojaci vedení poručíkom (námorníctva) Jamesom Greenom James Gaul, Edward Baranski, Tibor Keszthelyi, Lene Miller, Francis Perry, Jerry Mican, Joseph Horvath, Charles Heller, Nelson Paris, Robert Brown a Daniel Pavelitch. Spolu s J. Greenom a ostatnými Američanmi bol popravený tiež civilný a novinár agenrúry AP Joseph Morton. Zahyunuvších Britov viedol major John Sehmer a spolu s ním nemeckí nacisti popravili dôstojníkov Jaska Wilsovna a Roberta Willisa. Zahynula aj ich slovenská tlmočníčka Margita Kocková.
Slávnostné „uvedenie“ do života lavičky cti aj s vrcholovou schránkou sa uskutoční v rámci spomienky na uvedených padlých, ktorú organizujú obec Polomka, rezort obrany, britská aj americká ambasáda. Bude sa konať zároveň v rámci 7. ročníka pochodu „Duchovne po stopách hrdinov“ pod vedením duchovných ekumenickej pastoračnej služby.
Spomienkové oslavy sa v centre obce Polomka začínajú 5. júna o 12.00. Slávnostné osadenie Lavičky cti na Polomskom očku bude o 15,30.
https://vojenskanadacia.sk/lavicka-cti-aj-nad-polomkou-avizo/
Kde lavičku nájdete
GPS súradnice 48°50’3″N, 19°51’57″E
POLOMKA: NÁDEJ, OBETA A NEZABÚDANIE
Čo spája Polomku a amerických aj britských vojakov, ktorí sa zúčastnili Slovenského národného povstania? Spája ich nádej a obeta. A čo s nimi spája nás? Nezabúdanie a vďaka.
Na Vianoce 1944 v drevenom horskom zrube pod temenom kopca Veľký Bok nad Polomkou americký poručík James Gaul, odhodlaný patriot a v civile doktor filozofie, predniesol štedrovečernú modlitbu. A to aj za to, aby sa všetci Američania, Briti, ako aj ich slovenskí spolupracovníci vrátili k svojim rodinám. Z dvadsiatich sŕdc účastníkov Slovenského národného povstania následne zazneli vianočné koledy. Nielen po anglicky, ale aj po slovensky, maďarsky a nemecky. Americkí a britskí vojaci vedeli, že ich situácia nie je jednoduchá. No na úteku pred nacistami, po útrapách v povstaleckých horách, im práve nad Polomkou svitla nádej. Cez vysielačku britskej spravodajskej misie Windproof sa im podarilo nadviazať spojenie. Žiadali o dodanie zbraní, potravín, liekov a „extra hrubého šatstva“ pre 30 mužov. Naposledy 16. decembra 1944 anglo-americkú skupinu, skrytú v drevorubačskom zrube, opísal vo svojom hlásení britský veliteľ ako „vyčerpanú, hladnú a trpiacu omrzlinami nôh“. S tým, že na hrebeni Veľkého Boku, kúsok nad zrubom, budú páliť signálne ohne. Medzitým bola životne dôležitá pomoc od občanov Polomky. Najmä potraviny. No 26. decembra nacisti väčšinu z nich zajali – a v januári 1945 popravili. Za slobodu a demokraciu priniesli najvyššiu obetu.
Ako sa však títo Američania a Briti ocitli v Povstaní?
Americkí idealistickí patrioti Divokého Billa
Predstavte si, že by ste absolvovali elitnú obchodnú fakultu Harvardskej univerzity. Keď vzbĺkla druhá svetová vojna, už by ste stáli na čele rodinnej textilnej továrne. No a keďže takmer celá jej produkcia prešla na obrannú výrobu, mohli by ste ako riaditeľ celé vojnové roky pokojne tráviť v závetrí svojich rodných Spojených štátov amerických. Zabezpečený a v pohode. O to viac, že v pozemných silách by vás pôvodne ani nechceli ako fyzicky nespôsobilého.
Takýto pohodlný mohol byť vojnový osud Jamesa Holta Greena. On však chcel bojovať za svoju krajinu. Bol vlastenec. Patriot a demokrat. Dobrovoľne vstúpil do novozriadenej spravodajskej služby OSS (Office of Strategic Services – Úrad strategických služieb). O čo v nej išlo?
„Keď generál William J. Donovan začal hľadať dobrovoľníkov pre novozriadenú spravodajskú službu OSS, vyberal si najmä takých, ktorí boli plní ideálov a ochotní riskovať životy v nepriateľskom tyle,“ spomínal v roku 1984 Ján Schwartz, rodák z Pukanca. Tento muž odišiel do USA ako chlapec s rodinou už pred vojnou. Išli za chlebom. Aj on sa na Slovensko vrátil v roku 1944 už ako člen OSS. Bol jedným z piatich, ktorí z amerického 21- členného tímu prežil.
Mimochodom, generál Donovan, bojovník so skúsenosťami aj z prvej svetovej vojny, mal síce blízko k prezidentovi USA F. D. Rooseveltovi, ale v najvyšších vojenských kruhoch až taký obľúbený nebol. Ako povedal náš rodák poručík Schwartz: „Začínajúci dôstojníci ho zbožňovali aj kvôli jeho krédu, že má radšej mladých poručíkov, ktorí majú dostatok odvahy neuposlúchnuť hlúpe rozkazy, ako plukovníkov, ktorí sú príliš poriadkumilovní na to, aby urobili niečo na vlastnú päsť.“ Skrátka, generál Donovan bol frontový vojak, ktorý mal ďaleko k spôsobom nažehlených štábnych oficierov. Mal radšej guráž a odvahu bez zbytočných formalít. Tiež preto si vyslúžil prezývku Divoký Bill.
Jeden z Donovanových mladých dôstojníkov James Holt Green, poručík námorníctva (ekvivalent hodnosti kapitán), odlietal do Slovenského národného povstania so svojou skupinou spravodajcov 17. septembra 1944 z americkej základne v talianskom Bari. Misia sa volala Dawes. „Náš veliteľ James Holt Green bol nielen idealista, ale aj aristokrat ducha a gavalier,“ opisoval Ján Schwartz svojho veliteľa, ktorý tiež v uvedený deň o šiestej ráno odletel s dvoma lietajúcimi pevnosťami B-17 Flying Fortress, krytý stíhačkami P-51 Mustang, z talianskeho Bari na povstalecké letisko Tri duby.
V skupine amerických spravodajcov boli aj ďalší vojaci slovenského pôvodu. Štábny rotmajster Jozef Horváth, ktorý pôsobil tiež ako tlmočník, pochádzal z Polomky. Steve Čatloš bol síce už rodák z Pittsburghu, ale tiež mal slovenské korene. Hlavný seržant americkej jednotky Jerry Mican bol rodákom z Prahy. No a podporučík Tibor Keszthelyi mal korene v Maďarsku.
Týmto letom sa zároveň podarilo dopraviť povstalcom 8 ton vojenského materiálu. Ďalšia misia priviezla 7. októbra 1944 ešte ďalších 16 ton. Členom tejto misie bol aj americký novinár agentúry AP Joseph Morton. Lietadlá následne na základňu v Bari odvážali zranených spojeneckých letcov zostrelených nad Slovenskom.
Ku Greenovým prvoradým úlohám patrilo práve zabezpečiť odsun spojeneckých letcov z povstaleckého územia do bezpečia. Niektorých zostrelili nad Slovenskom, iným sa podarilo ujsť zo zajateckých táborov a pridali sa k povstalcom. Samozrejme, mal nadviazať bezprostredný kontakt s veliteľom Povstania generálom Jánom Golianom, prípadne s inými silami odporu. Jeho misia mala získavať tiež politické a ekonomické informácie so zreteľom na zbrojársky priemysel na Slovensku pracujúci v prospech Nemecka.
Odhodlaní elitní britskí spravodajcovia
„Predbehli nás, hrom do nich!“ odvysielal so zjavným britským humorom poznámku na adresu americkej spravodajskej misie OSS veliteľ britských spravodajcov major John Sehmer. Ak Američania pristáli relatívne v pohode na Troch duboch 17. septembra, Briti boli za podstatne dramatickejších okolností vysadení nad Slovenskom v noci z 18. na 19. septembra.
Čo tomu predchádzalo?
Začnime veliteľom:
John Sehmer sa narodil 23. januára 1913 v Staffordshire a mal pred sebou kariéru úradníka. Tento nevysoký a naozaj skôr úradnícky pôsobiaci chlapík narukoval do britskej armády v roku 1938. Postupne sa prepracoval k elite. Vyškolili ho pre spravodajskú službu SOE. Teda Special Operations Executive – alebo aj oddelenie pre špeciálne operácie, čo bola vtedy sekcia britskej spravodajskej služby MI6. Podobne ako vyššie spomenutá americká OSS, aj britská SOE bola nová spravodajská služba. Založili ju 22. júla 1940. Zameriavala sa na spravodajskú a sabotážnu činnosť na území obsadenom nepriateľom. Vrátane vedenia boja neštandardnými metódami
V roku 1943 pôsobil John Sehmer nasadený uprostred bojujúcej partizánskej Juhoslávie. V júni 1944 ho stiahli do Káhiry. S tým, aby ho 18. septembra 1944 vyslali na opäť mimoriadne nebezpečnú spravodajskú misiu na Slovensko.
Malo to však svoju postupnosť a širšie súvislosti. Aké? O. i. aj s činnosťou čs. spravodajskej a spojovacej skupiny II. odboru exilového čs. Ministerstva národnej obrany v Londýne. Tá bola vysadená nad Slovensko takpovediac „naslepo“ v noci z 9. na 10. 6. 1944 pri Veľkých Uherciach v okrese Topoľčany. Skupinu v rámci operácie Manganese tvorili rtm. František Bíroš, rtm. Štefan Košina a čat. ašp. Drahomír Vaňura. Málo o nich vieme, ale boli to hrdinovia. Ich úlohou bolo zabezpečiť rádiové spojenie medzi protifašistickým odbojom na Slovensku s čs. exilovými orgánmi v Londýne. Následne prostredníctvom odbojovej skupiny Flóra pracovať v prospech antifašistického odboja na Slovensku.
V septembri 1944 dostala spravodajská skupina Manganese rozkaz pripraviť spolu s povstalcami doskokovú plochu práve pre britskú spravodajskú skupinu SOE mjr. Sehmera. V noci z 18. na 19. septembra ju vytýčila na Oremovom laze aj svetelne. Pilot ale stanovený cieľ nenašiel. Okolo polnoci dosiahol Halifax B Mk.II BB338/FS-M s osádkou veliteľa P/O R.W. Carpentera, navigovaný F/O Stubleyom, stredné Slovensko. V dôsledku navigačnej nepresnosti sa výsadok uskutočnil pri Novej Bani.
Vysadili veliteľa skupiny mjr. J. Sehmera a jeho zástupcu poručíka A. Durovcsa (krycie meno A. Daniels). Bol pôvodne dôstojníkom logistiky (Battalion Quarter master) Royal Army (britské pozemné vojsko). Tiež spravodajského poddôstojníka seržanta V. S. Zenopiana a radistu desiatnika O. T. Daviesa od Royal Signals (britské spojovacie vojsko).
Materiálne viac pomôcť nemohli
Pri druhom okruhu zhodila posádka Halifaxu na padákoch 12 kontajnerov, obsahujúcich rádiomateriál a 5 000 dávok protitetanového séra. Pri treťom okruhu zhodila ešte aj 8 balíkov zdravotníckeho materiálu (20 000 obväzov). Celková hmotnosť výsadku predstavovala asi 1 680 kg (vrátane osôb).
Keďže išlo o pomerne malú dodávku nevojenského materiálu, nepovažovala V. Británia v tomto prípade za nutné žiadať súhlas sovietskych spojencov. Ďalšie požiadavky velenia povstaleckej armády o materiálnu pomoc z 13. a 19. októbra 1944 však už britská strana neakceptovala. Aj Američan Green alarmoval veliteľstvo v Bari so žiadosťou o pomoc pre Povstanie. Prečo neprišla? Nie preto, že by Američania či Briti pomôcť nechceli.
Tu treba vysvetliť, že čs.-britské rokovania vo veci materiálnej pomoci SNP prebiehali aj v rámci administratívy čs. exilovej vlády v Londýne a britských orgánov viackrát a boli znova obnovené aj 3. 10. 1944. Vždy však narazili na skutočnosť, že v zmysle dohody mocností bolo Slovensko záujmovým územím Sovietskeho zväzu. Sovieti nemali záujem, aby sa na Slovensku aj prostredníctvom materiálnej pomoci výraznejšie presadzovali a získavali vplyv Briti či Američania. Preto bolo Slovenské národné povstanie odkázané predovšetkým na pomoc Sovietov. Tá bola síce masívna, ale nestačila na to, aby povstalci udržali slobodné územie dlhšie ako dva mesiace – a koncom októbra 1994 sa stiahli do hôr.
Slovensko-americko-britský prípitok
Keď veliteľ povstalcov generál Ján Golian prijal 21. septembra 1944 veliteľov spravodajských misií J. H. Greena a J. Sehmera v Národnom dome v Banskej Bystrici, distingvovaní čašníci im z podnosov ponúkli po poháriku pálenky. Slovenské národné povstanie ešte žilo nádejou, že vydrží a podarí sa mu spojiť s postupujúcou Červenou armádou.
V SNP bola úloha amerických a britských vojakov predovšetkým spravodajská. Ich základným cieľom bolo získavanie informácií o sile zoskupení a presunoch nacistov, no aj o odhodlaní a výdrži povstalcov. S týmto cieľom boli spoločne Sehmer aj Green napríklad aj na frontovej línii. Mimochodom, vtedy 31-ročný Sehmer vo svojich správach do Londýna hodnotil bojovú morálku vojakov povstaleckej slovenskej armády bojujúcej proti Nemcom o poznanie vyššie, ako bojové nasadenie partizánov.
Dôležitá bola tiež identifikácia možnej pomoci povstalcom pre prípad, ak by napokon predsa len došlo k dohode medzi Moskvou, Londýnom a Washingtonom. V tom zmysle, že pomoc v prospech SNP by mohli dodávať aj západní spojenci. Ako sme už uviedli, podobne významná bola koordinácia odsunu nad Slovenskom zostrelených a zachránených spojeneckých letcov. Napríklad ako keď 7. októbra 1944 americké lietadlá prileteli pre 28 príslušníkov vzdušných síl USA a dvoch Novozélanďanov, pričom sa im na Tri duby podarilo dopraviť 150 bazúk Rocket Launcher M1 „Bazooka“, 2 800 rakiet pre Bazooky, 99 ľahkých guľometov, 220 samopalov United Defence M42 „Merlin“, takmer 200 tisíc kusov munície, výbušniny či zdravotnícky materiál.
No a zatiaľ čo americkí spravodajcovia mali základnú úlohu zostať pôsobiť na Slovensku, Briti sa mali postupne presunúť do Maďarska. Tam sa mali pokúsiť spojiť s admirálom Miklósom Hortym, regentom Maďarska, ktorý naznačoval spojencom možnosť separátnej kapitulácie. Čiže – otočil by sa Nemcom chrbtom. Aj preto bol fašistickými silami v Maďarsku donútený 16. októbra 1944 abdikovať. V každom prípade major Sehmer sa aj na žiadosť či ponuku povstaleckého veliteľa generála Goliana rozhodol ostať nakrátko pôsobiť na Slovensku. Situácia sa napokon vyvinula tak, že do Maďarska sa už nedostal. A nedostal sa ani naspäť do Veľkej Británie. Čo pritom Green nechcel, tak to boli ďalšie personálne posily. Plánoval, aby jeho malý spravodajský tím Dawes ostal len v pôvodnom počte šesť členov. Pričlenili mu však ďalších šiestich mužov a vytvorili tri skupiny. Green totiž videl, že SNP sa dostáva do vážnych problémov. Rátal s evakuáciou, ktorá by bola jednoduchšia v menších počtoch.
Červená armáda bola príliš ďaleko
Medzitým sa na letisku Tri duby sústredili na evakuáciu ďalších spojeneckých letcov. Lety z Bari z 24., resp. 25. októbra boli však odvolané oficiálne pre zlé počasie. A to bol veľký problém. Viacerí americkí aj britskí vojaci napokon ostali na zmenšujúcom sa povstaleckom území v nemeckom obkľúčení. Vrátane amerických a britských spravodajcov.
Dňa 27. októbra 1944 americký poručík Green naposledy cez vysielačku oznámil na základňu do Bari, že 37 Američanov rozdelených do štyroch skupín ustupuje s povstalcami do hôr. Green sa spoliehal na informácie od niektorých povstalcov, že po piatich dňoch pochodu sa spoja s postupujúcou sovietskou Červenou armádou. Preto prikázal na maximum obmedziť osobný náklad. Poručík Perry dokonca nariadil radistovi seržantovi Stevovi Čatlošovi, rodákovi z Pittsburghu so slovenskými koreňmi, rozbiť vysielačku. Ustupujúci Američania sa navyše zbavili značnej časti potravín. Netušili, že väčšinu z nich čaká v horách nie niekoľko dní, ale ešte dva kruté mesiace – a následne zajatie. Spočiatku však neustupovali spolu. Greenova a Sehmerova skupina sa spojila v partizánskych horách 28. novembra.
Našťastie, britskí spravodajcovia svoju vysielačku nezničili a niesli ju so sebou. Tiež po útrapách v horách, hlade a zime, sa zišli s časťou Američanov v polovici decembra 1944 v poľovníckom zrube nad obcou Polomka. Cez vysielačku britskej spravodajskej misie Windproof žiadali o dodanie zbraní, potravín a liekov pre 30 mužov. Naposledy 16. decembra. S tým, že na hrebeni Veľkého Boku, kúsok nad zrubom, budú páliť signálne ohne. So spravodajcami pôsobila aj nesmierne statočná a odvážna žena – slovenská tlmočníčka Mária Gulovičová, rodáčka z Litmanovej, ktorá v roku 1952 získala americké štátne občianstvo a ktorú už 25. mája 1946 generál Wiliam Donovan osobne dekoroval Bronzovou hviezdou za hrdinskú a odvážnu službu na pôde Americkej vojenskej akadémie vo West Pointe ako vôbec prvú ženu. V roku 1994, pri príležitosti 50. výročia SNP, navštívila aj Polomku.
Vyčerpaní a hladní, no odolní a s nádejou
Britský poručík Zenopian po vojne spomínal, ako stenu zrubu nad Polomkou počas vianočnej večere improvizovane vyzdobili vlajkami USA a Veľkej Británie. Nezabudol ani na to, ako poručík Gaul predniesol štedrovečernú modlitbu. Znela takto:
„Ó, Bože, my, čo sme sa tu dnes zhromaždili v Tvojom mene a s Tvojím požehnaním, vzdávame ti Bože vďaku, že sme sa zachránili z víchric a snehových metelíc v zimných horách. Zo snehu a zla čiernej noci a tmavých dolín. Radostne Ti ďakujeme, že ochraňuješ našu skupinu, udržiavaš naše fyzické zdravie a sily a podporuješ našu kolísajúcu odvahu. Ďakujeme Ti, že si nám dal potravu aj v tých najtemnejších dňoch. Prosíme Ťa, požehnaj nás a našich spojencov, najmä slovenský národ. Prosíme Ťa, aby si sa zmiloval nad našimi priateľmi, ktorí chýbajú pre nepriateľské akcie a zimné víchrice. Amen.“
Vianočné koledy zaspievali nielen po anglicky a po slovensky, ale aj po maďarsky a nemecky. Niektorí spravodajcovia mali totiž aj takýto pôvod. Napokon – veď aj otec majora Johna Sehmera bol tiež Nemec. Prisťahoval sa do Británie za anglickou manželkou.
Bol týždeň pred Vianocami, 16. decembra 1944, keď vyslal major Sehmer vysielačkou skupiny Windproof na základňu v Bari sponad Polomky poslednú správu. „Nepriateľ pomaly zmenšuje náš stav. Stále sa držíme, žiadame zhodiť zásoby. Po päť nocí budeme udržiavať štyri signálne ohne,“ vysielal.Anglo-americkú skupinu, skrytú v drevorubačskom zrube, opísal ako „vyčerpanú, hladnú a trpiacu omrzlinami nôh“. Ešte pred zlyhaním rádiovej stanice udal ich presnú polohu. Žiadal zhodiť na vrchole horského pásma na Veľkom Boku, „extra hrubé šatstvo“. Tiež „všeobecné zásoby a muníciu“. Napriek tomu však skupina bola stále vysoko odolná, kompaktná a nestrácala nádej. Niektorí obyvatelia Polomky sa spojencom snažili pomáhať. Po zásoby do doliny schádzal aj major Sehmer.
Letecká 15. armáda v Bari však po 16. decembri postupne rušila všetky lety pre zlé počasie na Slovensku alebo v Taliansku. Lietadlo so zásobami vzlietlo až po tom, ako 26. decembra 1944 Britov aj Američanov zajala nacistická presila.
V to ráno obkľúčilo zrub cca 250 príslušníkov špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweiss ktorej velil Nemec major Erwein von Thun-Hohenstein.
Z 15-tich ľudí, ktorí boli vtedy v zrube, sa podarilo ujsť do hôr len slovenskému partizánovi Pavlovi Kamenskému z Hriňovej. Veľké šťastie mali Američania Čatloš a Dunlevy, ako aj Briti Davies a Zenopian. Tiež tlmočníčka Mária Gulovičová. V čase útoku fašistov boli totiž na hrebeni Veľkého Boku. Pripravovali signálne ohne pre lietadlá. To ich zachránilo. Ustúpili hlbšie do hôr s partizánmi.
Nacisti po útoku na zrub vystúpili aj na hrebeň Veľkého Boku. Odtiaľ vytlačili skupinu partizánov a tam stojaci horský hotel, podobne ako predtým zrub nad Polomkou, podpálili.
Beštiálne mučenie a smrť
Skupinu Američanov a Britov, ktorých Nemci zajali v zrube na Veľkom Boku, odtransportovali cez Bratislavu do koncentračného tábora Mauthausen v dnešnom Rakúsku. Bolo to v prvých dňoch roku 1945. Pridali k nim ďalších spojencov, ktorých zajali inde. Brutálne výsluchy viedli vyšetrovatelia z Ústrednej ríšskej spravodajskej služby. Títo špeciálne kvôli spojeneckým spravodajcom pricestovali z Berlína. Zajatých a mučených Američanov bolo 13. Vrátane novinára agentúry AP Joea Mortona. Briti boli traja. Keď odmietli vypovedať, vyšetrovatelia nedbali na ich zranenia a vypočúvali ich s beštiálnou surovosťou. Bili ich korbáčmi, vrážali pod nechty triesky, vešali na železné trojnožky a mliaždili im ruky v mlynčeku.
Na systém nemeckého mučenia po vojne veľmi konkrétne spomínal člen americkej spravodajskej misie OSS poručík Ján Schwartz. Toho však nezajali na Vianoce 1944 s ostatnými, ale už 7. novembra. Vtedy padol do nemeckej pasce pri zháňaní potravín v osade Železnô. Vypočúvali ho vo Viedni: „Bolo strašné to gestapácke Danteho peklo. Kruto, barbarsky bili a mučili väzňov. No pre mňa to bolo prostučké ako malá násobilka. Písalo sa o tom v každej učebnici špeciálnych kurzov: spravodajcov neodstraňujú, kým ich stopercentne nevyťažia.“
Spravodajský dôstojník Schwartz prežil len preto, lebo sa mu podarilo kryť identitou zostreleného letca. Vydával sa za neho a ani pri mučení nepriznal, že je spravodajca. Britsko-americká skupina mučená v Muthausene také šťastie nemala. Napríklad špeciálne gestapácke komando v Mauthausene majorovi Sehmerovi drvilo prsty. Štyri drevené krúžky mu vložili medzi prsty a silno ich stlačili. To mu spôsobovalo neznesiteľnú bolesť. Vyvesili ho nad podlahu a sadisticky sa vyžívali v mučení.
Dňa 23. januára sa začalo druhé kolo výsluchov. Vyšetrovatelia však dostali telegram z Berlína, že oba tímy, britský aj americký, musia byť okamžite popravené. Rozkaz podpísal náčelník Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti Ernst Kaltenbrunner. Zmučených vojakov prezliekli zo zvyškov uniforiem do väzenských šiat. Povedali im, že pred presunom do vojenského zajateckého tábora ich musia odfotografovať. Podľa poľského väzňa Wiliama Ornsteina to bola kamufláž. Osobne si pamätal na popravu 14 mužov, pričom jeho povinnosťou bolo odviesť telá z popravnej komory, vystriekať podlahu vodou a dosucha ju vytrieť. Z odpratávania si nechal známky dvoch Američanov, ktoré neskôr odovzdal vyšetrovateľom. Práve podľa nich identifikovali členov skupiny OSS, pretože o naplnení ich osudu spočiatku neboli žiadne konkrétne informácie, respektíve vo viacerých súvislostiach sa rozchádzali.
Podľa medzinárodného vojnového práva bolo zabitie amerických aj britských vojenských zajatcov vojnovým zločinom. No, samozrejme, zďaleka nielen pre tieto zločiny bol Ernst Kaltenbrunner po rozsudku Norimberského tribunálu v októbri 1946 popravený. Gestapácky sadista Bachmayer, ktorý zajatcov mučil, zastrelil už v deň kapitulácie hitlerovského Nemecka svoju manželku, deti aj seba. Ďalší tyran Wamter Habecker spáchal vo väznici Paderbon v britskej okupačnej zóne v januári 1949 samovraždu…
Vízia amerického románu zo SNP
S Američanmi priletel na Tri duby aj v tej dobe už mimoriadne známy korešpondent americkej tlačovej agentúry AP Joe Morton. Tento priateľský muž s elegantnými spôsobmi a obrovskou dávkou guráže ako novinár zaznamenával priebeh bojov v severnej Afrike. Počas invázie spojencov na Sicílii sa pohyboval na najnebezpečnejších miestach. Trikrát letel na územie bývalej Juhoslávie. Počas prvého náletu na Rím sedel v strednom bombardéri. Do Bukurešti sa dostal ako vojnový reportér práve vtedy, keď ho oslobodzovala Červená armáda. Neuveriteľne riskoval napriek tomu, že jeho žena Letty čakala dieťa.
Reportér Joseph Morton sa narodil v meste St. Joseph v štáte Missouri v roku 1911 ako jediný syn Josepha Mortona, ktorý pracoval ako právnik. Žurnalistiku vyštudoval na univerzitách v Nebraske a Iowe. Začínal v regionálnych novinách. Do Associated Press nastúpil v roku 1937. Pracoval v jej pobočkách v Lincolne, v Omahe a neskôr v Clevelande. Od roku 1940 už pôsobil v New Yorku. Jeho kariéra stúpala, no jeho najväčšou túžbou bolo stať sa zahraničným korešpondentom. To sa mu už splnilo v pozícii vojnového reportéra. Bol rešpektovaný, oceňovaný, no chýbalo mu ešte niečo. To, čo novinári či spisovatelia volajú „životný príbeh“. Preto 7. októbra 1944 s Američanmi napriek stanovenému plánu neodletel z Troch dubov späť do Bari, ale ostal na Slovensku. Svoj životný román, ktorý mal presláviť tak jeho osobne, ako aj Slovenské národné povstanie, však nenapísal. Po krutom mučení v koncentračnom tábore Mauthausen ho popravili spolu s vojenskými spravodajcami.
O osude Josepha Mortona vyšla prvá kompletná správa v The Kansas City Star už 3. júla 1945 od Lynna Heizerlinga. V titulku a perexe bolo uvedené: „Gestapácka orgia. Popravenie Mortona, AP korešpondenta a 13 ostatných na príkaz Berlína. Hrozná história smrti vyšla najavo. Desať Američanov a štyria Angličania stýraní pri vypočutí pre informáciu. Zajatci oklamaní nepriateľom. Zavedení vo viere, že sa majú dať fotografovať, zastrelení do tyla.“
Manželka Josepha Mortona, Letty, pracovala tiež ako novinárka. Ich jediná dcéra Melinda Mimi Gosney (rodená Morton) svojho otca nikdy nepoznala. V čase, keď tragicky zahynul v Mathausene, mala len 5 mesiacov. Slovensko navštívila po prvýkrát až v roku 1998. V roku 1999 sa zúčastnila na 35. ročníku Prechodu SNP Nízkymi Tatrami. Navštívila aj zrekonštruovaný zrub – chatu pod Homôlkou, kde bol zajatý jej otec.
Treba dodať, že podobne dojímavá bola aj prvá návšteva syna Johna Sehmera Banskej Bystrice v roku 1990. V roku 2013 už Jamie Sehmer prišiel do Polomky aj so svojimi dvoma synmi a v roku 2024 so všetkými troma. A keď sa napríklad Jamie Sehmer 6. mája 2013 v poľovníckom zrube nad Polomkou opäť napil žinčice a s chuťou si prihryzol ovčieho syra, od srdca a s plnou vážnosťou dodal: „Fakt si dávajme pozor na našu spoločnú demokratickú Európu. Na naše priateľstvo aj dobré vzťahy. Aby sa už nikdy nič podobné nestalo…“ A. pravdaže, poďakoval sa Slovensku za udržiavanie pamiatky svojho otca a jeho spolubojovníkov.
Ozveny hrdinov
Dňa 24 januára 1945 zahynuli v boji za slobodu americkí účastníci Slovenského národného povstania poručík (námorníctva) James Green, poručík James Gaul, kapitán Edward Baranski, podporučík Tibor Keszthelyi, podporučík Lene Miller, podporučík Francis Perry, nadrotmajster Jerry Mican, rotmajster Joseph Horvath, agenti Charles Heller, Nelson Paris, Robert Brow, Daniel Pavelitch a novinár agentúry AP Joseph Morton. Zahynuvší Briti boli major John Sehmer, major Jack Wilsovn a poručík Robert Willis.
Pamätník koaličným spravodajcom, novinárovi Mortonovi a ich prekladateľke Márii Kockovej bol v Polomke odhalený v roku 2004. Zrenovovaný bol v roku 2017. V roku 2024 bol areál pamätníka v strede obce rozšírený o informačnú tabuľu. Každý rok sa pri ňom v júni na smútočnej spomienke s pietou a uznaním schádzajú predstavitelia amerického a britského veľvyslanectva, obce Polomka, Ministerstva obrany SR, Ozbrojených síl SR, Banskobystrického samosprávneho kraja a okrem iných vojakov tradične prichádzajú aj tí, ktorí slúžia v 5. pluku špeciálneho určenia Žilina.
Pamätná tabuľa venovaná príslušníkom Úradu pre špeciálne operácie Spojeného kráľovstva a Úradu pre strategické služby Spojených štátov a ich slovenským spojencom, ktorí bojovali v okolí Banskej Bystrice v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944, bola po celonárodných oslavách 80. výročia SNP slávnostne odhalená 5. septembra 2024 na priečelí Národného domu v Banskej Bystrici
John Sehmer, foto archív Múzea SNP
James Holt Green, foto archív Múzea SNP
Ján Schwartz, foto archív Múzea SNP
Joe Horvath, foto archív Múzea SNP
Joseph Morton, foto archív Múzea SNP
Mária Gulovičová, foto archív Múzea SNP
Letisko Tri Duby, vykladanie zbraní pre povstaleckú armádu z amerického lietadla B-17G, ktoré pilotoval Jim Street. V popredí časť privezených zbraní na podporu SNP. 7. október 1944, foto archív Múzea SNP Dr. Ivan Székely
V strede veliteľ americkej misie DAVES poručík námorníctva James Holt Green. Vpravo major John Sehmer, veliteľ britskej misie WINDPROOF. Vľavo vrchný seržant OSS Jerry Mican. Tri duby, 7. október 1944. Foto archív Múzea SNP, Dr. Ivan Székely
James Holt Green po ústupe do hôr. Foto archív Múzea SNP. 1944
V povstaleckých horách James Holt Green v brigadírke a John Morton v šiltovke. Foto archív Múzea SNP. 1944
Chata nad Polomkou bola po vypálení obnovená podľa pôvodnej verzie tesne po vojne. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko
Pamätné tabule na chate nad Polomkou. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko
Slávnostné kladenie vencov na chate nad Polomkou. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko
Syn Johna Sehmera Jamie a jeho dvaja synovia pred chatou, kde sa skrýval ich otec a dedo. Spolu s nimi autor týchto textov novinár Pavol Vitko (druhý zľava) a americký veľvyslanec v SR Theodore Sedgwick (vpravo). 6. 5. 2014. Foto archív, Pavol Vitko
Slovensko-americko-britský vojenský úsmev. Chata nad Polomkou. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko
Jamie Sehmer a starostka obce Polomka Magdaléna Melagová, Chata nad Polomkou. 6. 6. 2024. Foto archív obce Polomka
Otec a synovia Sehmerovci (dvaja zľava, dvaja sprava) a slávnostný prípitok. Chata nad Polomkou. 6. 6. 2024. Foto archív obce Polomka
Chata nad Polomkou – aktuálny interiér. 6. 6. 2024. Foto archív obce Polomka
Pamätník v Polomke v pôvodnej verzii bez mien padlých. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko
Dlhé roky bol ústrednou postavou osláv v Polomke vtedajší starosta Ján Lihan (v strede). 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko
Pamätník v Polomke už aj s doplnenou tabuľou s menami padlých, ktorú 1. júna 2017 odhalili americký veľvyslanec Adam Sterling a britský veľvyslanec Andrew Garth. 27. 6. 2018. Foto Pavol Vitko
Spomienkové stretnutie v Polomke 6. 6. 2024, vpredu vľavo štátny tajomník Ministerstva obrany SR Igor Melicher a veľvyslanec Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska Nigel Baker. Foto Pavol Vitko
Nová informačná tabuľa v areáli pamätníka v Polomke. 6. 6. 2024. Foto Pavol Vitko
Čestní hostia po odhalení novej informačnej tabule. 6. 6. 2024. Foto Pavol Vitko
Veľkú organizačnú prácu už dlhé roky pri zabezpečení osláv v Polomke vykonávajú Roman Moravčík z Veľvyslanectva USA a Miriam Fajnorová z Veľvyslanectva Veľkej Británie (stoja vľavo a spolu s nimi sú otec a syn Sehmerovci, vpravo publicista a šéfredaktor časopisu Obrana z Ministerstva obrany SR Pavol Vitko, ktorý o britských a amerických účastníkoch SNP píše už cez dve desaťročia. 6. 6. 2024. Foto archív Pavol Vitko
Zápis čestných hostí v knihe návštev obce Polomka, 6. 6. 2024. Foto Pavol Vitko
Jeden z menších mediálnych výstupov: J. Sehmer a J. H. Green v kalendári Ministerstva obrany SR na rok 2024, ktorý bol venovaný SNP a zostavil ho P. Vitko
Pracovná porada k osadeniu Lavičky cti na Polomskom očku vedená primátorkou Polomky Magdalénou Melagovou (vzadu vľavo), 6. 6. 2024
Pamätnú tabuľu americkým a britským účastníkom SNP na priečelí Národného domu v Banskej Bystrici odhalili 5. septembra 2024 veľvyslanci USA a Veľkej Británie Gautam A. Rana a Nigel Baker spolu s banskobystrickým primátorom Jánom Noskom. Foto archív BB
Inštalácia Lavičky cti na vyhliadke Hrombaba nad Brezovou pod Bradlom na počesť generála M. R. Štefánika, účastníkov bojov o národné oslobodenie v rokoch 1848 – 1849 a podjavorinským partizánom z obdobia 2. svetovej vojny. 18. 5. 2023. Foto Richard Zimányi
Inštalácia Lavičky cti pri chate generála M. R. Štefánika na Ďumbieri na počesť povstaleckých bojov v Nízkych Tatrách, 2. a 24. jún 2023. Foto VPN a Pavol Vitko
Inštalácia Lavičky cti v parížskej štvrti Meudon na počesť generála M. R. Štefánika a účastníkov čs. légií vo Francúzsku v 1. svetovej vojne a slovenských protifašistických bojovníkov, ktorí na území Francúzska bojovali v 2 svetovej vojne.Vpravo v obleku Ing. Milan Gajdoš, podplukovník v zálohe, správca Vojenskej podpornej nadácie a iniciátor (aj) inštalácií Lavičiek cti. Vľavo vzadu štátny tajomník Ministerstva obrany SR Martin Vojtašovič, v uniforme zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl generálporučík Ľubomír Svoboda, vľavo vzadu predstaviteľ domácej samosprávy. 9. 5. 2024. Foto Pavol Vitko
Inštalácia Lavičky cti na vrchu Sibír v Javorníkoch na počesť partizánskych jednotiek, ktoré bojovali za slobodu na moravsko-slovenskom pomedzí. 22. 5. 2024. Foto Peter Sobek
Inštalácia Lavičky cti v Kôprovej doline na počesť padlých protifašistických bojovníkov na území Vysokých Tatier. 7. 9. 2024. Foto Lucia Martonová, Patrícia Kvaková