Lavička cti – Polomské očko

Viac o lavičkách cti, ako aj zoznam všetkých osadených lavičiek, nájdete na tomto odkaze.

Od 5. júna 2025 je Lavička cti generála Milana Rastislava Štefánika slávnostne odhalená aj nad obcou Polomka v lokalite Polomské očko. Vojenská podporná nadácia, ktorá je iniciátorom, sa na tom dohodla s obcou Polomka, ako aj s veľvyslanectvami USA a Veľkej Británie na Slovensku.

Lavičku cti, vrcholovú schránku a základ pre infornačnú tabuľu osadili na Polomskom očku dňa 29. mája 2025 príslušníci 57. samostatného oddielu Martin  v spolupráci s obcou Polomka a príslušníkom amerického Civil-Affairs tímu mnohonárodného zoskupenia dislokovaného vo výcvikovom priestore Lešť – ĎAKUJEME.

Lavička cti na Polomskom očku je spomienkou na účastníkov Slovenského národného povstania z USA a Veľkej Británie. Najmä na tých z nich, ktorí boli 26. decembra 1944 zajatí v poľovníckej chate nad Polomkou a po krutom mučení 24. januára 1945 popravení v nemeckom koncentračnom tábore Mauthausen.

Boli to americkí vojaci vedení poručíkom (námorníctva) Jamesom Greenom James Gaul, Edward Baranski, Tibor Keszthelyi, Lene Miller, Francis Perry, Jerry Mican, Joseph Horvath, Charles Heller, Nelson Paris, Robert Brown a Daniel Pavelitch. Spolu s J. Greenom a ostatnými Američanmi bol popravený tiež civilný a novinár agenrúry AP Joseph Morton. Zahyunuvších Britov viedol major John Sehmer a spolu s ním nemeckí nacisti popravili dôstojníkov Jaska Wilsovna a Roberta Willisa. Zahynula aj ich slovenská tlmočníčka Margita Kocková.

Slávnostné „uvedenie“ do života lavičky cti aj s vrcholovou schránkou sa uskutočnilo v rámci spomienky na uvedených padlých, ktorú pravidelne organizuje  obec Polomka, rezort obrany, britská aj americká ambasáda. Odhalenie lavičky cti bolo súčasťou 7. ročníka pochodu „Duchovne po stopách hrdinov“ ktorý organizuje Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR v spolupráci s Vojenskou podpornou nadáciou https://www.ustreps.sk/7-rocnik-pochodu-duchovne-po-stopach-hrdinov/

Táto lavička cti a vrcholová schránka bola vyrobená vďaka finančnej podpore MSM Group, ďakujeme.

Kde lavičku nájdete

GPS súradnice 48°50’3″N, 19°51’57″E

FOTOGRAFIE Z ODHALENIA LAVIČKY CTI A VRCHOLOVEJ SCHRÁNKY

POLOMKA: NÁDEJ, OBETA A NEZABÚDANIE

Čo spája Polomku a  amerických aj britských vojakov, ktorí sa zúčastnili Slovenského národného povstania? Spája ich nádej a obeta. A čo s nimi spája nás? Nezabúdanie a vďaka.

Na Vianoce 1944 v drevenom horskom zrube pod temenom kopca Veľký Bok nad Polomkou americký poručík James Gaul, odhodlaný patriot a v civile doktor filozofie, predniesol štedrovečernú modlitbu. A to aj za to, aby sa všetci Američania, Briti, ako aj ich slovenskí spolupracovníci vrátili k svojim rodinám. Z dvadsiatich sŕdc účastníkov Slovenského národného povstania následne zazneli vianočné koledy. Nielen po anglicky, ale aj po slovensky, maďarsky a nemecky. Americkí a britskí vojaci vedeli, že ich situácia nie je jednoduchá. No na úteku pred nacistami, po útrapách v povstaleckých horách, im práve nad Polomkou svitla nádej. Cez vysielačku britskej spravodajskej misie Windproof sa im podarilo nadviazať spojenie. Žiadali o dodanie zbraní, potravín, liekov a „extra hrubého šatstva“ pre 30 mužov. Naposledy 16. decembra 1944 anglo-americkú skupinu, skrytú v drevorubačskom zrube, opísal vo svojom hlásení britský veliteľ ako „vyčerpanú, hladnú a trpiacu omrzlinami nôh“. S tým, že na hrebeni Veľkého Boku, kúsok nad zrubom, budú páliť signálne ohne. Medzitým bola životne dôležitá pomoc od občanov Polomky. Najmä potraviny. No 26. decembra nacisti väčšinu z nich zajali – a v januári 1945 popravili. Za slobodu a demokraciu priniesli najvyššiu obetu.

Ako sa však títo Američania a Briti ocitli v Povstaní?

Americkí idealistickí patrioti Divokého Billa

Predstavte si, že by ste absolvovali elitnú obchodnú fakultu Harvardskej univerzity. Keď vzbĺkla druhá svetová vojna, už by ste stáli na čele rodinnej textilnej továrne. No a keďže takmer celá jej produkcia prešla na obrannú výrobu, mohli by ste ako riaditeľ celé vojnové roky pokojne tráviť v závetrí svojich rodných Spojených štátov amerických. Zabezpečený a v pohode. O to viac, že v pozemných silách by vás pôvodne ani nechceli ako fyzicky nespôsobilého.

Takýto pohodlný mohol byť vojnový osud Jamesa Holta Greena. On však chcel bojovať za svoju krajinu. Bol vlastenec. Patriot a demokrat. Dobrovoľne vstúpil do novozriadenej spravodajskej služby OSS (Office of Strategic Services – Úrad strategických služieb). O čo v nej išlo?

„Keď generál William J. Donovan začal hľadať dobrovoľníkov pre novozriadenú spravodajskú službu OSS, vyberal si najmä takých, ktorí boli plní ideálov a ochotní riskovať životy v nepriateľskom tyle,“ spomínal v roku 1984 Ján Schwartz, rodák z Pukanca. Tento muž odišiel do USA ako chlapec s rodinou už pred vojnou. Išli za chlebom. Aj on sa na Slovensko vrátil v roku 1944 už ako člen OSS. Bol jedným z piatich, ktorí z amerického 21- členného tímu prežil.

 Mimochodom, generál Donovan, bojovník so skúsenosťami aj z prvej svetovej vojny, mal síce blízko k prezidentovi USA F. D. Rooseveltovi, ale v najvyšších vojenských kruhoch až taký obľúbený nebol. Ako povedal náš rodák poručík Schwartz: „Začínajúci dôstojníci ho zbožňovali aj kvôli jeho krédu, že má radšej mladých poručíkov, ktorí majú dostatok odvahy neuposlúchnuť hlúpe rozkazy, ako plukovníkov, ktorí sú príliš poriadkumilovní na to, aby urobili niečo na vlastnú päsť.“ Skrátka, generál Donovan bol frontový vojak, ktorý mal ďaleko k spôsobom nažehlených štábnych oficierov. Mal radšej guráž a odvahu bez zbytočných formalít. Tiež preto si vyslúžil prezývku Divoký Bill.

Jeden z Donovanových mladých dôstojníkov James Holt Green, poručík námorníctva (ekvivalent hodnosti kapitán), odlietal do Slovenského národného povstania so svojou skupinou spravodajcov 17. septembra 1944 z americkej základne v talianskom Bari. Misia sa volala Dawes. „Náš veliteľ James Holt Green bol nielen idealista, ale aj aristokrat ducha a gavalier,“ opisoval Ján Schwartz svojho veliteľa, ktorý tiež v uvedený deň o šiestej ráno odletel s dvoma lietajúcimi pevnosťami B-17 Flying Fortress, krytý stíhačkami P-51 Mustang, z talianskeho Bari na povstalecké letisko Tri duby.

V skupine amerických spravodajcov boli aj ďalší vojaci slovenského pôvodu. Štábny rotmajster Jozef Horváth, ktorý pôsobil tiež ako tlmočník, pochádzal z Polomky. Steve Čatloš bol síce už rodák z Pittsburghu, ale tiež mal slovenské korene. Hlavný seržant americkej jednotky Jerry Mican bol rodákom z Prahy. No a podporučík Tibor Keszthelyi mal korene v Maďarsku.

Týmto letom sa zároveň podarilo dopraviť povstalcom 8 ton vojenského materiálu. Ďalšia misia priviezla 7. októbra 1944 ešte ďalších 16 ton. Členom tejto misie bol aj americký novinár agentúry AP Joseph Morton. Lietadlá následne na základňu v Bari odvážali zranených spojeneckých letcov zostrelených nad Slovenskom.

Ku Greenovým prvoradým úlohám patrilo práve zabezpečiť odsun spojeneckých letcov z povstaleckého územia do bezpečia. Niektorých zostrelili nad Slovenskom, iným sa podarilo ujsť zo zajateckých táborov a pridali sa k povstalcom. Samozrejme, mal nadviazať bezprostredný kontakt s veliteľom Povstania generálom Jánom Golianom, prípadne s inými silami odporu. Jeho misia mala získavať tiež politické a ekonomické informácie so zreteľom na zbrojársky priemysel na Slovensku pracujúci v prospech Nemecka.

Odhodlaní elitní britskí spravodajcovia

„Predbehli nás, hrom do nich!“ odvysielal so zjavným britským humorom poznámku na adresu americkej spravodajskej misie OSS veliteľ britských spravodajcov major John Sehmer. Ak Američania pristáli relatívne v pohode na Troch duboch 17. septembra, Briti boli za podstatne dramatickejších okolností vysadení nad Slovenskom v noci z 18. na 19. septembra.

Čo tomu predchádzalo?

Začnime veliteľom:

John Sehmer sa narodil 23. januára 1913 v Staffordshire a mal pred sebou kariéru úradníka. Tento nevysoký a naozaj skôr úradnícky pôsobiaci chlapík narukoval do britskej armády v roku 1938. Postupne sa prepracoval k elite. Vyškolili ho pre spravodajskú službu SOE. Teda Special Operations Executive – alebo aj oddelenie pre špeciálne operácie, čo bola vtedy sekcia britskej spravodajskej služby MI6. Podobne ako vyššie spomenutá americká OSS, aj britská SOE bola nová spravodajská služba. Založili ju 22. júla 1940. Zameriavala sa na spravodajskú a sabotážnu činnosť na území obsadenom nepriateľom. Vrátane vedenia boja neštandardnými metódami

V roku 1943 pôsobil John Sehmer nasadený uprostred bojujúcej partizánskej Juhoslávie. V júni 1944 ho stiahli do Káhiry. S tým, aby ho 18. septembra 1944 vyslali na opäť mimoriadne nebezpečnú spravodajskú misiu na Slovensko.

Malo to však svoju postupnosť a širšie súvislosti. Aké? O. i. aj s činnosťou čs. spravodajskej a spojovacej skupiny II. odboru exilového čs. Ministerstva národnej obrany v Londýne. Tá bola vysadená nad Slovensko takpovediac „naslepo“ v noci z 9. na 10. 6. 1944 pri Veľkých Uherciach v okrese Topoľčany. Skupinu v rámci operácie Manganese tvorili rtm. František Bíroš, rtm. Štefan Košina a čat. ašp. Drahomír Vaňura. Málo o nich vieme, ale boli to hrdinovia. Ich úlohou bolo zabezpečiť rádiové spojenie medzi protifašistickým odbojom na Slovensku s čs. exilovými orgánmi v Londýne. Následne prostredníctvom odbojovej skupiny Flóra pracovať v prospech antifašistického odboja na Slovensku.

V septembri 1944 dostala spravodajská skupina Manganese rozkaz pripraviť spolu s povstalcami doskokovú plochu práve pre britskú spravodajskú skupinu SOE mjr. Sehmera. V noci z 18. na 19. septembra ju vytýčila na Oremovom laze aj svetelne. Pilot ale stanovený cieľ nenašiel. Okolo polnoci dosiahol Halifax B Mk.II BB338/FS-M s osádkou veliteľa P/O R.W. Carpentera, navigovaný F/O Stubleyom, stredné Slovensko. V dôsledku navigačnej nepresnosti sa výsadok uskutočnil pri Novej Bani.

Vysadili veliteľa skupiny mjr. J. Sehmera a jeho zástupcu poručíka A. Durovcsa (krycie meno A. Daniels). Bol pôvodne dôstojníkom logistiky (Battalion Quarter master) Royal Army (britské pozemné vojsko). Tiež spravodajského poddôstojníka seržanta V. S. Zenopiana a radistu desiatnika O. T. Daviesa od Royal Signals (britské spojovacie vojsko).

Materiálne viac pomôcť nemohli

Pri druhom okruhu zhodila posádka Halifaxu na padákoch 12 kontajnerov, obsahujúcich rádiomateriál a 5 000 dávok protitetanového séra. Pri treťom okruhu zhodila ešte aj 8 balíkov zdravotníckeho materiálu (20 000 obväzov). Celková hmotnosť výsadku predstavovala asi 1 680 kg (vrátane osôb).

Keďže išlo o pomerne malú dodávku nevojenského materiálu, nepovažovala V. Británia v tomto prípade za nutné žiadať súhlas sovietskych spojencov. Ďalšie požiadavky velenia povstaleckej armády o materiálnu pomoc z 13. a 19. októbra 1944 však už britská strana neakceptovala. Aj Američan Green alarmoval veliteľstvo v Bari so žiadosťou o pomoc pre Povstanie. Prečo neprišla? Nie preto, že by Američania či Briti pomôcť nechceli.

Tu treba vysvetliť, že čs.-britské rokovania vo veci materiálnej pomoci SNP prebiehali aj v rámci administratívy čs. exilovej vlády v Londýne a britských orgánov viackrát a boli znova obnovené aj 3. 10. 1944. Vždy však narazili na skutočnosť, že v zmysle dohody mocností bolo Slovensko záujmovým územím Sovietskeho zväzu. Sovieti nemali záujem, aby sa na Slovensku aj prostredníctvom materiálnej pomoci výraznejšie presadzovali a získavali vplyv Briti či Američania. Preto bolo Slovenské národné povstanie odkázané predovšetkým na pomoc Sovietov. Tá bola síce masívna, ale nestačila na to, aby povstalci udržali slobodné územie dlhšie ako dva mesiace – a koncom októbra 1994 sa stiahli do hôr.

Slovensko-americko-britský prípitok

Keď veliteľ povstalcov generál Ján Golian prijal 21. septembra 1944 veliteľov spravodajských misií J. H. Greena a J. Sehmera v Národnom dome v Banskej Bystrici, distingvovaní čašníci im z podnosov ponúkli po poháriku pálenky. Slovenské národné povstanie ešte žilo nádejou, že vydrží a podarí sa mu spojiť s postupujúcou Červenou armádou.

V SNP bola úloha amerických a britských vojakov predovšetkým spravodajská. Ich základným cieľom bolo získavanie informácií o sile zoskupení a presunoch nacistov, no aj o odhodlaní a výdrži povstalcov. S týmto cieľom boli spoločne Sehmer aj Green napríklad aj na frontovej línii. Mimochodom, vtedy 31-ročný Sehmer vo svojich správach do Londýna hodnotil bojovú morálku vojakov povstaleckej slovenskej armády bojujúcej proti Nemcom o poznanie vyššie, ako bojové nasadenie partizánov.

Dôležitá bola tiež identifikácia možnej pomoci povstalcom pre prípad, ak by napokon predsa len došlo k dohode medzi Moskvou, Londýnom a Washingtonom. V tom zmysle, že pomoc v prospech SNP by mohli dodávať aj západní spojenci. Ako sme už uviedli, podobne významná bola koordinácia odsunu nad Slovenskom zostrelených a zachránených spojeneckých letcov. Napríklad ako keď 7. októbra 1944 americké lietadlá prileteli pre 28 príslušníkov vzdušných síl USA a dvoch Novozélanďanov, pričom sa im na Tri duby podarilo dopraviť 150 bazúk Rocket Launcher M1 „Bazooka“, 2 800 rakiet pre Bazooky, 99 ľahkých guľometov, 220 samopalov United Defence M42 „Merlin“, takmer 200 tisíc kusov munície, výbušniny či zdravotnícky materiál.

No a zatiaľ čo americkí spravodajcovia mali základnú úlohu zostať pôsobiť na Slovensku, Briti sa mali postupne presunúť do Maďarska. Tam sa mali pokúsiť spojiť s admirálom Miklósom Hortym, regentom Maďarska, ktorý naznačoval spojencom možnosť separátnej kapitulácie. Čiže – otočil by sa Nemcom chrbtom. Aj preto bol fašistickými silami v Maďarsku donútený 16. októbra 1944 abdikovať. V každom prípade major Sehmer sa aj na žiadosť či ponuku povstaleckého veliteľa generála Goliana rozhodol ostať nakrátko pôsobiť na Slovensku. Situácia sa napokon vyvinula tak, že do Maďarska sa už nedostal. A nedostal sa ani naspäť do Veľkej Británie. Čo pritom Green nechcel, tak to boli ďalšie personálne posily. Plánoval, aby jeho malý spravodajský tím Dawes ostal len v pôvodnom počte šesť členov. Pričlenili mu však ďalších šiestich mužov a vytvorili tri skupiny. Green totiž videl, že SNP sa dostáva do vážnych problémov. Rátal s evakuáciou, ktorá by bola jednoduchšia v menších počtoch.

Červená armáda bola príliš ďaleko

Medzitým sa na letisku Tri duby sústredili na evakuáciu ďalších spojeneckých letcov. Lety z Bari z 24., resp. 25. októbra boli však odvolané oficiálne pre zlé počasie. A to bol veľký problém. Viacerí americkí aj britskí vojaci napokon ostali na zmenšujúcom sa povstaleckom území v nemeckom obkľúčení. Vrátane amerických a britských spravodajcov.

Dňa 27. októbra 1944 americký poručík Green naposledy cez vysielačku oznámil na základňu do Bari, že 37 Američanov rozdelených do štyroch skupín ustupuje s povstalcami do hôr. Green sa spoliehal na informácie od niektorých povstalcov, že po piatich dňoch pochodu sa spoja s postupujúcou sovietskou Červenou armádou. Preto prikázal na maximum obmedziť osobný náklad. Poručík Perry dokonca nariadil radistovi seržantovi Stevovi Čatlošovi, rodákovi z Pittsburghu so slovenskými koreňmi, rozbiť vysielačku. Ustupujúci Američania sa navyše zbavili značnej časti potravín. Netušili, že väčšinu z nich čaká v horách nie niekoľko dní, ale ešte dva kruté mesiace – a následne zajatie. Spočiatku však neustupovali spolu. Greenova a Sehmerova skupina sa spojila v partizánskych horách 28. novembra.

Našťastie, britskí spravodajcovia svoju vysielačku nezničili a niesli ju so sebou. Tiež po útrapách v horách, hlade a zime, sa zišli s časťou Američanov v polovici decembra 1944 v poľovníckom zrube nad obcou Polomka. Cez vysielačku britskej spravodajskej misie Windproof žiadali o dodanie zbraní, potravín a liekov pre 30 mužov. Naposledy 16. decembra. S tým, že na hrebeni Veľkého Boku, kúsok nad zrubom, budú páliť signálne ohne. So spravodajcami pôsobila aj nesmierne statočná a odvážna žena – slovenská tlmočníčka Mária Gulovičová, rodáčka z Litmanovej, ktorá v roku 1952 získala americké štátne občianstvo a ktorú už 25. mája 1946 generál Wiliam Donovan osobne dekoroval Bronzovou hviezdou za hrdinskú a odvážnu službu na pôde Americkej vojenskej akadémie vo West Pointe ako vôbec prvú ženu. V roku 1994, pri príležitosti 50. výročia SNP, navštívila aj Polomku.

Vyčerpaní a hladní, no odolní a s nádejou

Britský poručík Zenopian po vojne spomínal, ako stenu zrubu nad Polomkou počas vianočnej večere improvizovane vyzdobili vlajkami USA a Veľkej Británie. Nezabudol ani na to, ako poručík Gaul predniesol štedrovečernú modlitbu. Znela takto:

„Ó, Bože, my, čo sme sa tu dnes zhromaždili v Tvojom mene a s Tvojím požehnaním, vzdávame ti Bože vďaku, že sme sa zachránili z víchric a snehových metelíc v zimných horách. Zo snehu a zla čiernej noci a tmavých dolín. Radostne Ti ďakujeme, že ochraňuješ našu skupinu, udržiavaš naše fyzické zdravie a sily a podporuješ našu kolísajúcu odvahu. Ďakujeme Ti, že si nám dal potravu aj v tých najtemnejších dňoch. Prosíme Ťa, požehnaj nás a našich spojencov, najmä slovenský národ. Prosíme Ťa, aby si sa zmiloval nad našimi priateľmi, ktorí chýbajú pre nepriateľské akcie a zimné víchrice. Amen.“

Vianočné koledy zaspievali nielen po anglicky a po slovensky, ale aj po maďarsky a nemecky. Niektorí spravodajcovia mali totiž aj takýto pôvod. Napokon – veď aj otec majora Johna Sehmera bol tiež Nemec. Prisťahoval sa do Británie za anglickou manželkou.

Bol týždeň pred Vianocami, 16. decembra 1944, keď vyslal major Sehmer vysielačkou skupiny Windproof na základňu v Bari sponad Polomky poslednú správu. „Nepriateľ pomaly zmenšuje náš stav. Stále sa držíme, žiadame zhodiť zásoby. Po päť nocí budeme udržiavať štyri signálne ohne,“ vysielal.Anglo-americkú skupinu, skrytú v drevorubačskom zrube, opísal ako „vyčerpanú, hladnú a trpiacu omrzlinami nôh“. Ešte pred zlyhaním rádiovej stanice udal ich presnú polohu. Žiadal zhodiť na vrchole horského pásma na Veľkom Boku, „extra hrubé šatstvo“. Tiež „všeobecné zásoby a muníciu“. Napriek tomu však skupina bola stále vysoko odolná, kompaktná a nestrácala nádej. Niektorí obyvatelia Polomky sa spojencom snažili pomáhať. Po zásoby do doliny schádzal aj major Sehmer.

Letecká 15. armáda v Bari však po 16. decembri postupne rušila všetky lety pre zlé počasie na Slovensku alebo v Taliansku. Lietadlo so zásobami vzlietlo až po tom, ako 26. decembra 1944 Britov aj Američanov zajala nacistická presila.

V to ráno obkľúčilo zrub cca 250 príslušníkov špeciálnej protipartizánskej jednotky  Edelweiss ktorej velil Nemec major Erwein von Thun-Hohenstein.

Z 15-tich ľudí, ktorí boli vtedy v zrube, sa podarilo ujsť do hôr len slovenskému partizánovi Pavlovi Kamenskému z Hriňovej. Veľké šťastie mali Američania Čatloš a Dunlevy, ako aj Briti Davies a Zenopian. Tiež tlmočníčka Mária Gulovičová. V čase útoku fašistov boli totiž na hrebeni Veľkého Boku. Pripravovali signálne ohne pre lietadlá. To ich zachránilo. Ustúpili hlbšie do hôr s partizánmi.

Nacisti po útoku na zrub vystúpili aj na hrebeň Veľkého Boku. Odtiaľ vytlačili skupinu partizánov a tam stojaci horský hotel, podobne ako predtým zrub nad Polomkou, podpálili.

Beštiálne mučenie a smrť

Skupinu Američanov a Britov, ktorých Nemci zajali v zrube na Veľkom Boku, odtransportovali cez Bratislavu do koncentračného tábora Mauthausen v dnešnom Rakúsku. Bolo to v prvých dňoch roku 1945. Pridali k nim ďalších spojencov, ktorých zajali inde. Brutálne výsluchy viedli vyšetrovatelia z Ústrednej ríšskej spravodajskej služby. Títo špeciálne kvôli spojeneckým spravodajcom pricestovali z Berlína. Zajatých a mučených Američanov bolo 13. Vrátane novinára agentúry AP Joea Mortona. Briti boli traja. Keď odmietli vypovedať, vyšetrovatelia nedbali na ich zranenia a vypočúvali ich s beštiálnou surovosťou. Bili ich korbáčmi, vrážali pod nechty triesky, vešali na železné trojnožky a mliaždili im ruky v mlynčeku.

Na systém nemeckého mučenia po vojne veľmi konkrétne spomínal člen americkej spravodajskej misie OSS poručík Ján Schwartz. Toho však nezajali na Vianoce 1944 s ostatnými, ale už 7. novembra. Vtedy padol do nemeckej pasce pri zháňaní potravín v osade Železnô. Vypočúvali ho vo Viedni: „Bolo strašné to gestapácke Danteho peklo. Kruto, barbarsky bili a mučili väzňov. No pre mňa to bolo prostučké ako malá násobilka. Písalo sa o tom v každej učebnici špeciálnych kurzov: spravodajcov neodstraňujú, kým ich stopercentne nevyťažia.“

Spravodajský dôstojník Schwartz prežil len preto, lebo sa mu podarilo kryť identitou zostreleného letca. Vydával sa za neho a ani pri mučení nepriznal, že je spravodajca. Britsko-americká skupina mučená v Muthausene také šťastie nemala. Napríklad špeciálne gestapácke komando v Mauthausene majorovi Sehmerovi drvilo prsty. Štyri drevené krúžky mu vložili medzi prsty a silno ich stlačili. To mu spôsobovalo neznesiteľnú bolesť. Vyvesili ho nad podlahu a sadisticky sa vyžívali v mučení.

Dňa 23. januára sa začalo druhé kolo výsluchov. Vyšetrovatelia však dostali telegram z Berlína, že oba tímy, britský aj americký, musia byť okamžite popravené. Rozkaz podpísal náčelník Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti Ernst Kaltenbrunner. Zmučených vojakov prezliekli zo zvyškov uniforiem do väzenských šiat. Povedali im, že pred presunom do vojenského zajateckého tábora ich musia odfotografovať. Podľa poľského väzňa Wiliama Ornsteina to bola kamufláž. Osobne si pamätal na popravu 14 mužov, pričom jeho povinnosťou bolo odviesť telá z popravnej komory, vystriekať podlahu vodou a dosucha ju vytrieť. Z odpratávania si nechal známky dvoch Američanov, ktoré neskôr odovzdal vyšetrovateľom. Práve podľa nich identifikovali členov skupiny OSS, pretože o naplnení ich osudu spočiatku neboli žiadne konkrétne informácie, respektíve vo viacerých súvislostiach sa rozchádzali.

Podľa medzinárodného vojnového práva bolo zabitie amerických aj britských vojenských zajatcov vojnovým zločinom. No, samozrejme, zďaleka nielen pre tieto zločiny bol Ernst Kaltenbrunner po rozsudku Norimberského tribunálu v októbri 1946 popravený. Gestapácky sadista Bachmayer, ktorý zajatcov mučil, zastrelil už v deň kapitulácie hitlerovského Nemecka svoju manželku, deti aj seba. Ďalší tyran Wamter Habecker spáchal vo väznici Paderbon v britskej okupačnej zóne v januári 1949 samovraždu…

Vízia amerického románu zo SNP

S Američanmi priletel na Tri duby aj v tej dobe už mimoriadne známy korešpondent americkej tlačovej agentúry AP Joe Morton. Tento priateľský muž s elegantnými spôsobmi a obrovskou dávkou guráže ako novinár zaznamenával priebeh bojov v severnej Afrike. Počas invázie spojencov na Sicílii sa pohyboval na najnebezpečnejších miestach. Trikrát letel na územie bývalej Juhoslávie. Počas prvého náletu na Rím sedel v strednom bombardéri. Do Bukurešti sa dostal ako vojnový reportér práve vtedy, keď ho oslobodzovala Červená armáda. Neuveriteľne riskoval napriek tomu, že jeho žena Letty čakala dieťa.

Reportér Joseph Morton sa narodil v meste St. Joseph v štáte Missouri v roku 1911 ako jediný syn Josepha Mortona, ktorý pracoval ako právnik. Žurnalistiku vyštudoval na univerzitách v Nebraske a Iowe. Začínal v regionálnych novinách. Do Associated Press nastúpil v roku 1937. Pracoval v jej pobočkách v Lincolne, v Omahe a neskôr v Clevelande. Od roku 1940 už pôsobil v New Yorku. Jeho kariéra stúpala, no jeho najväčšou túžbou bolo stať sa zahraničným korešpondentom. To sa mu už splnilo v pozícii vojnového reportéra. Bol rešpektovaný, oceňovaný, no chýbalo mu ešte niečo. To, čo novinári či spisovatelia volajú „životný príbeh“. Preto 7. októbra 1944 s Američanmi napriek stanovenému plánu neodletel z Troch dubov späť do Bari, ale ostal na Slovensku. Svoj životný román, ktorý mal presláviť tak jeho osobne, ako aj Slovenské národné povstanie, však nenapísal. Po krutom mučení v koncentračnom tábore Mauthausen ho popravili spolu s vojenskými spravodajcami.

O osude Josepha Mortona vyšla prvá kompletná správa v The Kansas City Star už 3. júla 1945 od Lynna Heizerlinga. V titulku a perexe bolo uvedené: „Gestapácka orgia. Popravenie Mortona, AP korešpondenta a 13 ostatných na príkaz Berlína. Hrozná história smrti vyšla najavo. Desať Američanov a štyria Angličania stýraní pri vypočutí pre informáciu. Zajatci oklamaní nepriateľom. Zavedení vo viere, že sa majú dať fotografovať, zastrelení do tyla.“

Manželka Josepha Mortona, Letty, pracovala tiež ako novinárka. Ich jediná dcéra Melinda Mimi Gosney (rodená Morton) svojho otca nikdy nepoznala. V čase, keď tragicky zahynul v Mathausene, mala len 5 mesiacov. Slovensko navštívila po prvýkrát až v roku 1998. V roku 1999 sa zúčastnila na 35. ročníku Prechodu SNP Nízkymi Tatrami. Navštívila aj zrekonštruovaný zrub – chatu pod Homôlkou, kde bol zajatý jej otec.

Treba dodať, že podobne dojímavá bola aj prvá návšteva syna Johna Sehmera Banskej Bystrice v roku 1990. V roku 2013 už Jamie Sehmer prišiel do Polomky aj so svojimi dvoma synmi a v roku 2024 so všetkými troma. A keď sa napríklad Jamie Sehmer 6. mája 2013 v poľovníckom zrube nad Polomkou opäť napil žinčice a s chuťou si prihryzol ovčieho syra, od srdca a s plnou vážnosťou dodal: „Fakt si dávajme pozor na našu spoločnú demokratickú Európu. Na naše priateľstvo aj dobré vzťahy. Aby sa už nikdy nič podobné nestalo…“ A. pravdaže, poďakoval sa Slovensku za udržiavanie pamiatky svojho otca a jeho spolubojovníkov.

Ozveny hrdinov

Dňa 24 januára 1945 zahynuli v boji za slobodu americkí účastníci Slovenského národného povstania poručík (námorníctva) James Green, poručík James Gaul, kapitán Edward Baranski, podporučík Tibor Keszthelyi, podporučík Lene Miller, podporučík Francis Perry, nadrotmajster Jerry Mican, rotmajster Joseph Horvath, agenti Charles Heller, Nelson Paris, Robert Brow, Daniel Pavelitch a novinár agentúry AP Joseph Morton. Zahynuvší Briti boli major John Sehmer, major Jack Wilsovn a poručík Robert Willis.

Pamätník koaličným spravodajcom, novinárovi Mortonovi a ich prekladateľke Márii Kockovej bol v Polomke odhalený v roku 2004. Zrenovovaný bol v roku 2017. V roku 2024 bol areál pamätníka v strede obce rozšírený o informačnú tabuľu. Každý rok sa pri ňom v júni na smútočnej spomienke s pietou a uznaním schádzajú predstavitelia amerického a britského veľvyslanectva, obce Polomka, Ministerstva obrany SR, Ozbrojených síl SR, Banskobystrického samosprávneho kraja a okrem iných vojakov tradične prichádzajú aj tí, ktorí slúžia v 5. pluku špeciálneho určenia Žilina.

       Pamätná tabuľa venovaná príslušníkom Úradu pre špeciálne operácie Spojeného kráľovstva a Úradu pre strategické služby Spojených štátov a ich slovenským spojencom, ktorí bojovali v okolí Banskej Bystrice v Slovenskom národnom povstaní v roku 1944, bola po celonárodných oslavách 80. výročia SNP slávnostne odhalená 5. septembra 2024 na priečelí Národného domu v Banskej Bystrici

John Sehmer, foto archív Múzea SNP /John Sehmer, photo archive of the Museum of the Slovak National Uprising (SNP)

James Holt Green, foto archív Múzea SNP / James Holt Green, photo archive of the Museum of the SNP

Ján Schwartz, foto archív Múzea SNP/ Ján Schwartz, photo archive of the Museum of the SNP

Joe Horvath, foto archív Múzea SNP / Joe Horvath, photo archive of the Museum of the SNP

Joseph Morton, foto archív Múzea SNP / Joseph Morton, photo archive of the Museum of the SNP

Mária Gulovičová, foto archív Múzea SNP / Mária Gulovičová, photo archive of the Museum of the SNP

Letisko Tri Duby, vykladanie zbraní pre povstaleckú armádu z amerického lietadla B-17G, ktoré pilotoval Jim Street. V popredí časť privezených zbraní na podporu SNP. 7. október 1944, foto archív Múzea SNP Dr. Ivan Székely / Tri Duby Airport, unloading weapons for the insurgent army from the American B-17G aircraft piloted by Jim Street. In the foreground, part of the weapons delivered in support of the SNP. October 7, 1944, photo archive of the Museum of the SNP, Dr. Ivan Székely

V strede veliteľ americkej misie DAVES poručík námorníctva James Holt Green. Vpravo major John Sehmer, veliteľ britskej misie WINDPROOF. Vľavo vrchný seržant OSS Jerry Mican. Tri duby, 7. október 1944. Foto archív Múzea SNP, Dr. Ivan Székely / In the centre, Commander of the American DAWES mission, Navy Lieutenant James Holt Green. On the right, Major John Sehmer, Commander of the British WINDPROOF mission. On the left, OSS Master Sergeant Jerry Mican. Tri Duby, October 7, 1944. Photo archive of the Museum of the SNP, Dr. Ivan Székely

James Holt Green po ústupe do hôr. Foto archív Múzea SNP. 1944 / James Holt Green after retreating into the mountains. Photo archive of the Museum of the SNP, 1944

V povstaleckých horách James Holt Green v brigadírke a John Morton v šiltovke. Foto archív Múzea SNP. 1944 / In the insurgent mountains, James Holt Green in a military cap and John Morton in a baseball cap. Photo archive of the Museum of the SNP, 1944

Chata nad Polomkou bola po vypálení obnovená podľa pôvodnej verzie tesne po vojne. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko / The cabin above Polomka was rebuilt after being burned down, following the original design shortly after the war. May 6, 2014. Photo by Pavol Vitko

Pamätné tabule na chate nad Polomkou. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko / Memorial plaques at the cabin above Polomka. May 6, 2014. Photo by Pavol Vitko

Slávnostné kladenie vencov na chate nad Polomkou. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko / Ceremonial wreath-laying at the cabin above Polomka. May 6, 2014. Photo by Pavol Vitko

Syn Johna Sehmera Jamie a jeho dvaja synovia pred chatou, kde sa skrýval ich otec a dedo. Spolu s nimi autor týchto textov novinár Pavol Vitko (druhý zľava) a  americký veľvyslanec v SR Theodore Sedgwick (vpravo). 6. 5. 2014. Foto archív, Pavol Vitko / John Sehmer’s son Jamie and his two sons in front of the cabin where their father and grandfather hid. With them is the author of these texts, journalist Pavol Vitko (second from left), and U.S. Ambassador to Slovakia Theodore Sedgwick (right). May 6, 2014. Photo archive, Pavol Vitko

Slovensko-americko-britský vojenský úsmev. Chata nad Polomkou. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko / Slovak-American-British military smile. Cabin above Polomka. May 6, 2014. Photo by Pavol Vitko

Jamie Sehmer a starostka obce Polomka Magdaléna Melagová, Chata nad Polomkou. 6. 6. 2024. Foto archív obce Polomka / Jamie Sehmer and the mayor of Polomka, Magdaléna Melagová, Cabin above Polomka. June 6, 2024. Photo archive of the municipality of Polomka

Otec a synovia Sehmerovci (dvaja zľava, dvaja sprava) a slávnostný prípitok. Chata nad Polomkou. 6. 6. 2024. Foto archív obce Polomka / Father and sons of the Sehmer family (two on the left, two on the right) and a ceremonial toast. Cabin above Polomka. June 6, 2024. Photo archive of the municipality of Polomka

Chata nad Polomkou – aktuálny interiér. 6. 6. 2024. Foto archív obce Polomka / Cabin above Polomka – current interior. June 6, 2024. Photo archive of the municipality of Polomka

Pamätník v Polomke v pôvodnej verzii bez mien padlých. 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko / Memorial in Polomka in its original version without the names of the fallen. May 6, 2014. Photo by Pavol Vitko

Dlhé roky bol ústrednou postavou osláv v Polomke vtedajší starosta Ján Lihan (v strede). 6. 5. 2014. Foto Pavol Vitko / For many years, the central figure of the celebrations in Polomka was then-mayor Ján Lihan (centre). May 6, 2014. Photo by Pavol Vitko

Pamätník v Polomke už aj s doplnenou tabuľou s menami padlých, ktorú 1. júna 2017 odhalili americký veľvyslanec Adam Sterling a britský veľvyslanec Andrew Garth. 27. 6. 2018. Foto Pavol Vitko / The memorial in Polomka now with an added plaque listing the names of the fallen, unveiled on June 1, 2017, by U.S. Ambassador Adam Sterling and British Ambassador Andrew Garth. June 27, 2018. Photo by Pavol Vitko

Spomienkové stretnutie v Polomke 6. 6. 2024, vpredu vľavo štátny tajomník Ministerstva obrany SR Igor Melicher a veľvyslanec Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska Nigel Baker. Foto Pavol Vitko / Commemorative gathering in Polomka, June 6, 2024, in the front left: State Secretary of the Ministry of Defence of the Slovak Republic Igor Melicher and British Ambassador Nigel Baker. Photo by Pavol Vitko

Nová informačná tabuľa v areáli pamätníka v Polomke. 6. 6. 2024. Foto Pavol Vitko / New information board at the memorial site in Polomka. June 6, 2024. Photo by Pavol Vitko

Čestní hostia po odhalení novej informačnej tabule. 6. 6. 2024. Foto Pavol Vitko / Honoured guests after the unveiling of the new information board. June 6, 2024. Photo by Pavol Vitko

Veľkú organizačnú prácu už dlhé roky pri zabezpečení osláv v Polomke vykonávajú Roman Moravčík z Veľvyslanectva USA a Miriam Fajnorová z Veľvyslanectva Veľkej Británie (stoja vľavo a spolu s nimi sú otec a syn Sehmerovci, vpravo publicista a šéfredaktor časopisu Obrana z Ministerstva obrany SR Pavol Vitko, ktorý o britských a amerických účastníkoch SNP píše už cez dve desaťročia. 6. 6. 2024. Foto archív Pavol Vitko / For many years, Roman Moravčík from the U.S. Embassy and Miriam Fajnorová from the British Embassy have played a major organizational role in the celebrations in Polomka (standing on the left, along with the Sehmer father and sons, and on the right, publicist and editor-in-chief of the Ministry of Defence magazine Obrana, Pavol Vitko, who has been writing about British and American participants in the SNP for over two decades). June 6, 2024. Photo archive Pavol Vitko

Zápis čestných hostí v knihe návštev obce Polomka, 6. 6. 2024. Foto Pavol Vitko / Entry of honoured guests in the guestbook of the municipality of Polomka, June 6, 2024. Photo by Pavol Vitko

Jeden z menších mediálnych výstupov: J. Sehmer a J. H. Green v kalendári Ministerstva obrany SR na rok 2024, ktorý bol venovaný SNP a zostavil ho P. Vitko / One of the smaller media outputs: J. Sehmer and J. H. Green in the 2024 calendar of the Ministry of Defence of the Slovak Republic, dedicated to the SNP and compiled by P. Vitko

Pracovná porada k osadeniu Lavičky cti na Polomskom očku vedená primátorkou Polomky Magdalénou Melagovou (vzadu vľavo), 6. 6. 2024 / Working meeting on the installation of the Bench of Honour at Polomské očko, led by the Mayor of Polomka, Magdaléna Melagová (back left), June 6, 2024

Pamätnú tabuľu americkým a britským účastníkom SNP na priečelí Národného domu v Banskej Bystrici odhalili 5. septembra 2024 veľvyslanci USA a Veľkej Británie Gautam A. Rana a Nigel Baker spolu s banskobystrickým primátorom Jánom Noskom. Foto archív BB / The memorial plaque to American and British participants in the SNP on the façade of the National House in Banská Bystrica was unveiled on September 5, 2024, by U.S. Ambassador Gautam A. Rana and British Ambassador Nigel Baker, together with Banská Bystrica Mayor Ján Nosko. Photo archive BB

Inštalácia Lavičky cti na vyhliadke Hrombaba nad Brezovou pod Bradlom na počesť generála M. R. Štefánika, účastníkov bojov o národné oslobodenie v rokoch 1848 – 1849 a podjavorinským partizánom z obdobia 2. svetovej vojny. 18. 5. 2023. Foto Richard Zimányi / Installation of the Bench of Honor at the Hrombaba viewpoint above Brezová pod Bradlom in honour of General M. R. Štefánik, participants in the national liberation struggles of 1848–1849, and the Podjavorina partisans from World War II. May 18, 2023. Photo by Richard Zimányi

Inštalácia Lavičky cti pri chate generála M. R. Štefánika na Ďumbieri na počesť povstaleckých bojov v Nízkych Tatrách, 2. a 24. jún 2023. Foto VPN a Pavol Vitko / Installation of the Bench of Honor near General M. R. Štefánik’s cabin on Ďumbier in honour of the insurgent battles in the Low Tatras, June 2 and 24, 2023. Photo by VPN and Pavol Vitko

Inštalácia Lavičky cti v parížskej štvrti Meudon na počesť generála M. R. Štefánika a účastníkov čs. légií vo Francúzsku v 1. svetovej vojne a slovenských protifašistických bojovníkov, ktorí na území Francúzska bojovali v 2 svetovej vojne.Vpravo v obleku Ing. Milan Gajdoš, podplukovník v zálohe, správca Vojenskej podpornej nadácie a iniciátor (aj) inštalácií Lavičiek cti. Vľavo vzadu štátny tajomník Ministerstva obrany SR Martin Vojtašovič, v uniforme zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl generálporučík Ľubomír Svoboda, vľavo vzadu predstaviteľ domácej samosprávy. 9. 5. 2024. Foto Pavol Vitko / Installation of the Bench of Honor in the Meudon district of Paris in honour of General M. R. Štefánik and members of the Czechoslovak legions in France during World War I, and Slovak anti-fascist fighters who fought in France during World War II. On the right in a suit: Ing. Milan Gajdoš, retired Lieutenant Colonel, administrator of the Military Support Foundation and initiator (also) of the Bench of Honour installations. In the back left: State Secretary of the Ministry of Defence of the Slovak Republic Martin Vojtašovič, in uniform: Deputy Chief of the General Staff of the Armed Forces Lieutenant General Ľubomír Svoboda, and in the back left: representative of the local government. May 9, 2024. Photo by Pavol Vitko

Inštalácia Lavičky cti na vrchu Sibír v Javorníkoch na počesť partizánskych jednotiek, ktoré bojovali za slobodu na moravsko-slovenskom pomedzí. 22. 5. 2024. Foto Peter Sobek / Installation of the Bench of Honour on Mount Sibír in the Javorníky Mountains in honour of partisan units that fought for freedom on the Moravian-Slovak border. May 22, 2024. Photo by Peter Sobek

Inštalácia Lavičky cti v Kôprovej doline na počesť padlých protifašistických bojovníkov na území Vysokých Tatier. 7. 9. 2024. Foto Lucia Martonová, Patrícia Kvaková / Installation of the Bench of Honor in the Kôprová Valley in honour of fallen anti-fascist fighters in the High Tatras. September 7, 2024. Photo by Richard Zimányi

POLOMKA: HOPE, SACRIFICE, AND REMEMBRANCE

What connects Polomka with the American and British soldiers who participated in the Slovak National Uprising? They are united by hope and sacrifice. And what connects us with them? Remembrance and gratitude.

On Christmas 1944, in a wooden mountain cabin beneath the summit of Veľký Bok above Polomka, the American Lieutenant James Gaul—a determined patriot and a Doctor of Philosophy in civilian life—delivered a Christmas Eve prayer. He prayed that all Americans, Britons, and their Slovak collaborators would return to their families. From the hearts of twenty participants in the Slovak National Uprising, Christmas carols followed—not only in English, but also in Slovak, Hungarian, and German. The American and British soldiers knew their situation was dire. But while fleeing the Nazis and enduring hardships in the rebel-held mountains, hope dawned for them above Polomka. Through the radio of the British intelligence mission Windproof, they managed to establish contact. They requested weapons, food, medicine, and “extra-thick clothing” for 30 men. On December 16, 1944, the Anglo-American group, hidden in a lumberjack cabin, was described by the British commander in his report as “exhausted, hungry, and suffering from frostbitten feet.” Signal fires were to be lit on the ridge of Veľký Bok just above the cabin. Meanwhile, vital help came from the citizens of Polomka—especially food. However, on December 24, the Nazis captured most of them—and in January 1945, they were executed. They made the ultimate sacrifice for freedom and democracy.

But how did these Americans and Britons end up in the Uprising?

American Idealist Patriots of “Wild Bill”

Imagine graduating from the Harvard’s elite business school. When WWII broke out, you were already leading your family’s textile factory. Since most of its production shifted to defence, you could have spent the war years safely in the U.S., secure and comfortable. Especially since the Army initially rejected you as physically unfit.

That could have been the fate of James Holt Green. But he wanted to fight for his country. He was a patriot and a democrat. He voluntarily joined the newly established intelligence agency OSS (Office of Strategic Services). What was its mission?

“When General William J. Donovan began recruiting volunteers for the OSS, he sought idealists willing to risk their lives behind enemy lines,” recalled Ján Schwartz in 1984, a native of Pukanec who had emigrated to the U.S. with his family before the war. He returned to Slovakia in 1944 as an OSS member—one of only five survivors from the 21-member American team.

General Donovan, a WWI veteran and close to President F.D. Roosevelt, wasn’t particularly popular among top military brass. As Lieutenant Schwartz put it: “Young officers adored him for his motto: he preferred Lieutenants brave enough to disobey foolish orders over Colonels too orderly to act on their own.” Donovan was a front-line soldier, far from the polished manners of staff officers. He valued courage over formality—earning him the nickname “Wild Bill.”

One of Donovan’s young officers, Navy Lieutenant James Holt Green, flew into the Slovak National Uprising with his intelligence team on September 17, 1944, from the U.S. base in Bari, Italy. The mission was called Dawes. “Our commander James Holt Green was not only an idealist but also a gentleman and a noble spirit,” said Ján Schwartz. That morning, two B-17 Flying Fortresses, escorted by P-51 Mustangs, took off for the rebel-controlled airfield Tri Duby.

The American team included soldiers of Slovak origin. Staff Sergeant Jozef Horváth, also an interpreter, was from Polomka. Steve Čatloš, born in Pittsburgh, also had Slovak roots. Lead Sergeant Jerry Mican was born in Prague. Second Lieutenant Tibor Keszthelyi had Hungarian roots.

This flight also delivered 8 tons of military supplies to the rebels. Another mission on October 7, 1944, brought 16 more tons. Among them was AP journalist Joseph Morton. The planes also evacuated wounded Allied airmen shot down over Slovakia.

Green’s main task was to evacuate Allied airmen from rebel territory. Some had been shot down, others escaped POW camps and joined the resistance. He was also to establish contact with Uprising Commander Brigadier General Ján Golian and gather political and economic intelligence, especially on Slovakia’s arms industry aiding Germany.

Determined Elite British Intelligence Officers

“They beat us to it, damn them!” joked British intelligence Commander Major John Sehmer, referring to the American OSS mission. While the Americans landed safely at Tri Duby on September 17, the British were dropped into Slovakia under far more dramatic circumstances the night of September 18–19.

Let’s start with the Commander:

John Sehmer, born January 23, 1913, in Staffordshire, was originally headed for a civil service career. This modest, bureaucratic-looking man joined the British Army in 1938 and worked his way up to the elite. He was trained for the SOE (Special Operations Executive), a branch of British Intelligence (MI6) focused on espionage and sabotage in enemy-occupied territories.

In 1943, Sehmer operated in war-torn Yugoslavia. In June 1944, he was recalled to Cairo, and on September 18, 1944, sent on another dangerous mission to Slovakia.

This mission had broader context. For example, a Czechoslovak intelligence and communications group from the exiled Ministry of National Defence in London was parachuted into Slovakia “blind” on the night of June 9–10, 1944, near Veľké Uherce in the Topoľčany district. The Manganese operation included Sergeant František Bíroš, Sergeant Štefan Košina, and Corporal Drahomír Vaňura. Little is known about them, but they were heroes. Their task was to establish radio contact between the Slovak anti-fascist resistance and the Czechoslovak exile authorities in London, and to support the resistance through the Flóra group.

In September 1944, the Manganese intelligence group received their orders to prepare a drop zone together with the insurgents for the British SOE intelligence group led by Major Sehmer. On the night of September 18–19, they marked the drop zone with lights at Oremov laz. However, the pilot failed to locate the designated target. Around midnight, the Halifax B Mk.II BB338/FS-M, commanded by P/O R.W. Carpenter and navigated by F/O Stubley, reached central Slovakia. Due to navigational inaccuracies, the drop occurred near Nová Baňa.

They parachuted in the Group Commander, Major J. Sehmer, and his deputy, Lieutenant A. Durovcs (cover name A. Daniels), originally a logistics officer (Battalion Quartermaster) in the Royal Army. Also dropped were intelligence NCO Sergeant V. S. Zenopian and radio operator Corporal O. T. Davies from the Royal Signals.

They Couldn’t Offer More Material Help

On the second pass, the Halifax crew dropped 12 parachute containers containing radio equipment and 5,000 doses of tetanus serum. On the third pass, they dropped 8 more packages of medical supplies (20,000 bandages). The total weight of the drop, including personnel, was about 1,680 kg.

Since this was a relatively small delivery of non-military supplies, the United Kingdom did not consider it necessary to seek approval from their Soviet allies. However, further requests from the insurgent army command for material aid on October 13 and 19, 1944, were not accepted by the British. American officer Green also alerted the command in Bari, requesting help for the Uprising. Why didn’t it come? Not because the Americans or British were unwilling to help.

It’s important to understand that Czechoslovak-British negotiations regarding material aid for the Slovak National Uprising were ongoing within the administration of the Czechoslovak government-in-exile in London and British authorities. These talks resumed on October 3, 1944. However, they always ran into the fact that, according to the agreement of the Allied powers, Slovakia was considered a sphere of interest of the Soviet Union. The Soviets had no interest in allowing the British or Americans to gain influence in Slovakia, not even through material aid. Therefore, the Slovak National Uprising was primarily dependent on Soviet support. Although Soviet aid was substantial, it was not enough to allow the insurgents to hold the liberated territory for more than two months—and by the end of October 1944, they retreated into the mountains.

A Slovak-American-British Toast

When the insurgent commander General Ján Golian received intelligence mission leaders J. H. Green and J. Sehmer on September 21, 1944, at the National House in Banská Bystrica, distinguished waiters offered them a glass of brandy from trays. The Slovak National Uprising still held hope that it would endure and manage to link up with the advancing Red Army.

In the Uprising, the role of American and British soldiers was primarily intelligence-based. Their main goal was to gather information about the strength and movements of Nazi forces, as well as the determination and resilience of the insurgents. For this purpose, Sehmer and Green were even present together on the front lines. Incidentally, the then 31-year-old Sehmer reported to London that the combat morale of the soldiers in the Slovak insurgent army fighting against the Germans was significantly higher than that of the partisans.

It was also important to identify possible aid for the insurgents in case an agreement was eventually reached between Moscow, London, and Washington—one that would allow Western Allies to provide support to the Slovak National Uprising (SNP). As previously mentioned, coordinating the evacuation of Allied airmen shot down and rescued over Slovakia was equally significant. For example, on October 7, 1944, American aircraft arrived to evacuate 28 U.S. Air Force personnel and two New Zealanders. At the same time, they managed to deliver to Tri Duby airfield: 50 bazookas, 2,800 rockets, 99 light machine guns, nearly 200,000 rounds of ammunition, explosives, and medical supplies.

While the American intelligence officers were tasked with remaining in Slovakia, the British were supposed to gradually move into Hungary. There, they were to attempt contact with Admiral Miklós Horthy, the Regent of Hungary, who had hinted to the Allies at the possibility of a separate surrender—essentially turning his back on the Germans. For this reason, on October 16, 1944, Horthy was forced to abdicate by fascist forces in Hungary. In any case, Major Sehmer, at the request or suggestion of insurgent commander General Golian, decided to remain in Slovakia for a short time. Ultimately, the situation developed in such a way that he never made it to Hungary—or back to the United Kingdom.

Green, on the other hand, was opposed to receiving additional personnel reinforcements. He had planned for his small intelligence team, Dawes, to remain at its original size of six members. However, six more men were assigned to him, and the team was split into three groups. Green foresaw that the SNP was heading into serious trouble and anticipated the need for evacuation, which would be easier with smaller numbers.

The Red Army Was Too Far Away

Meanwhile, efforts were underway at the Tri Duby airfield to evacuate more Allied airmen. However, flights from Bari scheduled for October 24 and 25 were officially cancelled due to bad weather. This posed a serious problem. Several American and British soldiers ultimately remained trapped in the shrinking insurgent-held territory, surrounded by German forces—including the intelligence officers.

On October 27, 1944, American Lieutenant Green sent his final radio message to the base in Bari, reporting that 37 Americans, divided into four groups, were retreating with the insurgents into the mountains. Green relied on information from some insurgents that after five days of marching, they would link up with the advancing Soviet Red Army. He therefore ordered a strict limitation on personal belongings. Lieutenant Perry even instructed radio operator Sergeant Steve Čatloš, a Pittsburgh native of Slovak descent, to destroy the radio. The retreating Americans also discarded much of their food supplies. They had no idea that most of them would spend not just a few days, but two harsh months in the mountains—followed by capture.

Initially, the groups did not retreat together. Green’s and Sehmer’s groups reunited in the partisan-held mountains on November 28. Fortunately, the British intelligence officers had not destroyed their radio and carried it with them. After enduring hunger and cold in the mountains, they met up with some of the Americans in mid-December 1944 in a hunting lodge above the village of Polomka. Using the radio of the British intelligence mission Windproof, they requested weapons, food, and medicine for 30 men—one last time on December 16. They indicated that signal fires would be lit on the ridge of Veľký Bok, just above the lodge.

Among the intelligence officers was an extraordinarily brave woman—Slovak interpreter Mária Gulovičová.

Exhausted and Hungry, Yet Resilient and Hopeful

After the war, British Lieutenant Zenopian recalled how, during Christmas dinner, the wall of the mountain cabin above Polomka was decorated with improvised flags of the USA and the United Kingdom. He also remembered how Lieutenant Gaul delivered the Christmas Eve prayer, which went as follows:

“O God, we who are gathered here today in Your name and with Your blessing, give You thanks, O Lord, for saving us from the storms and snow blizzards in the winter mountains. From the snow and the evil of the black night and dark valleys. We joyfully thank You for protecting our group, for maintaining our physical health and strength, and for supporting our wavering courage. We thank You for providing us with food even in the darkest days. We ask You to bless us and our Allies, especially the Slovak nation. We ask You to have mercy on our friends who are missing due to enemy actions and winter storms. Amen.”

Christmas carols were sung not only in English and Slovak, but also in Hungarian and German—since some of the intelligence officers had those backgrounds. In fact, Major John Sehmer’s father was German, having immigrated to Britain for his English wife.

It was a week before Christmas, on December 16, 1944, when Major Sehmer sent the final message from the Windproof group’s radio to the base in Bari from above Polomka:

“The enemy is slowly reducing our numbers. We are still holding on, requesting a supply drop. For five nights, we will maintain four signal fires.”

He described the Anglo-American group, hidden in a lumberjack cabin, as “exhausted, hungry, and suffering from frostbitten feet.” Before the radio failed, he transmitted their exact location and requested a drop on the summit of the mountain ridge at Veľký Bok of “extra-thick clothing,” as well as “general supplies and ammunition.” Despite everything, the group remained highly resilient, cohesive, and full of hope.

Some residents of Polomka tried to help the Allies. Major Sehmer himself descended into the valley for supplies. However, after December 16, the 15th Air Force in Bari gradually cancelled all flights due to bad weather in Slovakia or Italy. A supply plane took off only after December 26, 1944—by which time both the British and Americans had been captured by a superior Nazi force.

That morning, approximately 250 members of the special anti-partisan unit Abwehrgruppe 218, commanded by German Major Erwein von Thun-Hohenstein, surrounded the cabin. They were joined by a Ukrainian unit serving the Germans, as well as members of the Slovak Hlinka Guard Emergency Units. Of the 15 people in the cabin at the time, only Slovak partisan Pavol Kamenský from Hriňová managed to escape into the mountains.

Americans Čatloš and Dunlevy, along with Britons Davies and Zenopian, and interpreter Mária Gulovičová, were extremely fortunate. At the time of the Nazi attack, they were on the ridge of Veľký Bok preparing signal fires for the aircraft. That saved them. They retreated deeper into the mountains with the partisans.

After the attack on the cabin, the Nazis also climbed to the ridge of Veľký Bok. They drove out the group of partisans and set fire to the mountain lodge standing there—just as they had earlier burned the cabin above Polomka.

Brutal Torture and Death

The group of Americans and Britons captured by the Germans in the cabin on Veľký Bok was transported via Bratislava to the Mauthausen concentration camp in present-day Austria. This occurred in the early days of 1945. Other captured Allied personnel were added to them. The brutal interrogations were conducted by investigators from the Central Reich Security Office, who had travelled from Berlin specifically to interrogate the Allied intelligence officers.

There were 13 captured and tortured Americans, including AP journalist Joe Morton, and three Britons. When they refused to talk, the interrogators ignored their injuries and subjected them to horrific cruelty—beating them with whips, driving splinters under their fingernails, hanging them on iron tripods, and crushing their hands in presses.

Lieutenant Ján Schwartz, a member of the American OSS intelligence mission, later gave a detailed account of the German torture system. He had not been captured with the others at Christmas 1944 but had fallen into a German trap on November 7 while searching for food in the settlement of Železno. He was interrogated in Vienna:

“It was a Gestapo hell straight out of Dante. They beat and tortured prisoners with barbaric cruelty. But for me, it was as simple as basic arithmetic. Every special training manual said it: intelligence officers are not eliminated until they’ve been fully exploited.”

Schwartz survived only because he managed to conceal his identity by posing as a downed airman. Even under torture, he never revealed he was an intelligence officer. The British-American group tortured in Mauthausen was not so fortunate.

For example, a special Gestapo unit in Mauthausen crushed Major Sehmer’s fingers. They placed four wooden rings between his fingers and squeezed them tightly, causing unbearable pain. He was suspended above the floor and sadistically tortured.

On January 23, a second round of interrogations began. However, the investigators received a telegram from Berlin ordering the immediate execution of both the British and American teams. The order was signed by Ernst Kaltenbrunner, head of the Reich Main Security Office.

The tortured soldiers were stripped of the remnants of their uniforms and dressed in prison clothes. They were told they would be photographed before being transferred to a POW camp. According to Polish prisoner Wiliam Ornstein, this was a ruse. He personally remembered the execution of 14 men. His duty was to remove the bodies from the execution chamber, wash the floor with water, and dry it thoroughly. He kept the dog tags of two Americans, which he later handed over to investigators. These tags helped identify members of the OSS group, as there had initially been no clear or consistent information about their fate.

According to international wartime law, the killing of American and British prisoners of war was a war crime. However, this was far from the only reason Ernst Kaltenbrunner was executed following the verdict of the Nuremberg Tribunal in October 1946.

The Gestapo sadist Bachmayer, who tortured the prisoners, shot his wife, children, and himself on the very day of Nazi Germany’s surrender. Another torturer, Wamter Habecker, committed suicide in January 1949 in a prison in Paderborn, located in the British occupation zone.

The Vision of an American Novel from the Slovak National Uprising

Among the Americans who arrived at the Tri Duby airfield was Joe Morton, already a well-known correspondent for the Associated Press (AP). This friendly man, known for his elegant manners and immense courage, had reported on the fighting in North Africa. During the Allied invasion of Sicily, he was present in the most dangerous areas. He flew three times into former Yugoslavia. During the first bombing raid on Rome, he was aboard a medium bomber. He arrived in Bucharest just as it was being liberated by the Red Army.

He took incredible risks—even though his wife Letty was expecting their child.

Joseph Morton was born in St. Joseph, Missouri, in 1911, the only son of a lawyer, also named Joseph Morton. He studied journalism at universities in Nebraska and Iowa. He began his career in regional newspapers and joined the Associated Press in 1937, working in its offices in Lincoln, Omaha, and later Cleveland. By 1940, he was based in New York. His career was on the rise, but his greatest ambition was to become a foreign correspondent—a dream he fulfilled as a war reporter.

He was respected and acclaimed, but he still felt something was missing—what journalists and writers call a “life story.” That’s why, on October 7, 1944, despite the original plan, he did not fly back to Bari from Tri Duby with the others. He chose to stay in Slovakia.

He hoped to write the novel of his life—one that would bring fame to both himself and the Slovak National Uprising. But he never wrote it. After enduring brutal torture in the Mauthausen concentration camp, he was executed alongside the military intelligence officers.

The first complete report on the fate of Joseph Morton was published in The Kansas City Star on July 3, 1945, by Lynn Heizerling. The headline and lead read:

“Gestapo Orgy. Execution of Morton, AP Correspondent, and 13 Others on Orders from Berlin. Horrific Story of Death Revealed. Ten Americans and Four Britons Tortured During Interrogation for Information. Prisoners Deceived by the Enemy. Led to Believe They Were to Be Photographed, Then Shot in the Back of the Head.”

Joseph Morton’s wife, Letty, was also a journalist. Their daughter, Melinda “Mimi” Gosney (née Morton), never knew her father. At the time of his tragic death in Mauthausen, she was only five months old. She visited Slovakia for the first time in 1998. In 1999, she participated in the 35th annual Crossing of the Slovak National Uprising through the Low Tatras. She also visited the reconstructed cabin—Chata pod Homôlkou—where her father had been captured.

Echoes of Heroes

On January 24, 1945, the following American participants in the Slovak National Uprising died in the fight for freedom:

  • Lt. (Navy) James Green
  • Lt. James Gaul
  • Capt. Edward Baranski
  • 2nd Lt. Tibor Keszthelyi
  • 2nd Lt. Lene Miller
  • 2nd  Lt. Francis Perry
  • Master Sgt. Jerry Mican
  • Sgt. Joseph Horvath
  • Agents Charles Heller, Nelson Paris, Robert Brow, Daniel Pavelitch
  • AP journalist Joseph Morton

The British victims were:

  • Maj. John Sehmer
  • Maj. Jack Wilson
  • Lt. Robert Willis

A memorial dedicated to the Allied intelligence officers, AP journalist Joseph Morton, and their interpreter Mária Kocková was unveiled in Polomka in 2004. It was renovated in 2017. In 2024, the memorial site in the centre of the village was expanded to include an informational plaque. Every year in June, a commemorative ceremony is held there with solemn remembrance and respect. Attendees include representatives of the U.S. and British embassies, the municipality of Polomka, the Ministry of Defence of the Slovak Republic, the Slovak Armed Forces, the Banská Bystrica Self-Governing Region, and, traditionally, soldiers from the 5th Special Forces Regiment in Žilina.

A commemorative plaque dedicated to members of the United Kingdom’s Special Operations Executive (SOE), the United States’ Office of Strategic Services (OSS), and their Slovak allies who fought in the Slovak National Uprising near Banská Bystrica in 1944 was ceremonially unveiled on September 5, 2024, on the façade of the National House in Banská Bystrica, following the nationwide celebrations of the 80th anniversary of the SNP.

Honour for the Fallen Above Polomka

On June 5, 2025, in the area known as Polomské očko above the village of Polomka, a Bench of Honour of General Milan Rastislav Štefánik was installed in tribute to the members of the United Kingdom’s SOE, the United States’ OSS, and their Slovak allies.

The initiative came from the Military Support Foundation in Bratislava (vojenskanadacia.sk), which coordinated and implemented the project in cooperation with the municipality of Polomka and the U.S. and British embassies in Slovakia. The ceremonial unveiling of the bench took place after the commemorative gathering in the centre of Polomka, as part of the 7th annual march “Spiritually in the Footsteps of Heroes,” organized under the leadership of chaplains from the Ecumenical Pastoral Service in the Slovak Armed Forces and security forces.

  • Benches of Honor in Slovakia and Abroad

Since May 2023, the Military Support Foundation has been installing these Benches of Honor in Slovakia and abroad, in cooperation with the Head Office of the Ecumenical Pastoral Service in the Armed Forces and Armed Corps of the Slovak Republic, as well as with the Ministry of Defense and the Slovak Armed Forces.

What is the original idea behind this initiative by the foundation’s administrator, Lt. Col. (ret.) Ing. Milan Gajdoš?

These benches serve as a symbolic tribute to:

  • The courage of Slovak volunteers who fought for national self-determination during the Austro-Hungarian monarchy in the years 1848–1849,
  • The heroism of Czechoslovak military legionnaires at the end of World War I and their role in the founding of the joint state of Czechs and Slovaks in 1918,
  • The bravery of anti-fascist resistance fighters on both the Eastern and Western fronts, as well as in the Slovak National Uprising during World War II.

They are also meant to honor the professionalism of modern war veterans who have served in international crisis management operations since 1993, and those who have made exceptional contributions to the development of the Slovak Armed Forces.

Each bench is equipped with a QR code, allowing the public to learn more about who the bench is dedicated to and why, along with additional context related to its installation.

A heartfelt thank you goes to everyone who contributed to this effort.

Texts and photo selection prepared by:
PhDr. Pavol Vitko
Author of non-fiction literature and journalist.

Sources used:

  • Habaj, M. et al. Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť. Bratislava: Perfekt, 2015.
  • Downs, Jim. Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku. Bratislava: Magnet Press Slovakia, 2004.
  • Chňoupek, B. Američan v povstaní. Bratislava: PEREX a. s., 1994.
  • Filek, Jakub. Osudy Josepha Mortona a americkej misie OSS v období SNO. Gymnázium Varšavská 1 Žilina, 2024.
  • Mičev, S. et al. Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2009.
  • Letz, R. Slovenské dejiny V 1938–1945. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2012.
  • Mannová, E. et al. Krátke dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2003.
  • Vitko, P. et al. Pokoriteľ Alsterufera / The Humiliator of the Alsterufer. Bratislava: Military Support Foundation, 2017.

Online sources:

  • Jewish Virtual Library – OSS Operations End with Agents’ Executions in Mauthausen
  • Ústav pamäti národa – 29. august 1944: Začiatok Slovenského národného povstania

Archival sources:

  • Archive of the Museum of the Slovak National Uprising in Banská Bystrica, Fund VII, Box 4, Ref. S 61/86.